main

Na Zemi to žije

Týždeň na „USA road trip“

Grand-Canyon-4.jpg?fit=768%2C576&ssl=1

„USA road trip“ je samostatná cestovateľská kategória. Niektorí z vás ho už absolvovali, niektorí sa ešte len chystajú a niektorí o ňom zatiaľ snívajú. Kto už videl, môže porovnať, kto sa len chystá, môže načerpať inšpiráciu a kto ešte len sníva, sa možno presvedčí, že to môže byť reálny sen.

Poviem vám niečo o tom mojom, ktorý sa konal v júni minulého roka.

Na začiatok však k vízovej situácii. Ak idete do Ameriky len na výlet kratší ako 90 dní a nechystáte sa pracovať (alebo aspoň nie legálne 😉 ), víza v podstate ani nepotrebujete. S USA máme totiž tzv. bezvízový styk. Presný názov je ESTA (Electronic System for Travel Authorization).

Jediné, čo musíte urobiť, je mať biometrický pas, vyplniť elektronický formulár, odporúča sa aspoň 72 hodín pred vycestovaním a zaplatiť 14 dolárový poplatok.

Pri vypĺňaní formulára budete taktiež potrebovať adresu v USA, kde budete ubytovaní. Ja som svoje ESTA potvrdenie dostala jeden deň po podaní žiadosti. Povolenie je platné dva roky a môžete do USA vycestovať opakovane, nesmiete však prekročiť spomínaných 90 dní počas jednej cesty a v jednom roku to nemôže byť viac ako 9 mesiacov.

Ďalším dôležitým bodom je mať letenku naspäť, pretože keď dorazíte do USA, úradník na letisku si ju od vás vypýta, ako dôkaz, že sa nechystáte v krajine zostať. Taktiež si môžu vypýtať ESTA potvrdenie, takže je fajn ho mať u seba.

Keď som ja prvý krát vyrazila navštíviť môjho Davida v San Franciscu, úradník na letisku mi dal svojimi otázkami celkom zabrať. To však bolo prvý aj posledný krát a povedala som, že idem navštíviť priateľa, takže som asi potenciálne nebezpečná dievka na vydaj.

Okrem toho som sa nikdy nestretla s ničím problémovým. Ak máte ESTA, letenku späť a normálne vysvetlenie, prečo prichádzate, všetko by malo byť ok. Ak máte viac otázok o ESTA, pokojne mi napíšte na mojom Instagrame, alebo mi pošlite mail a ja rada pomôžem.

Za posledných pár rokov išli ceny za letenky do Ameriky neuveriteľne dole. Letenku do USA a späť teraz kúpite okolo $300.

Na náš trip sme vyrazili v júni, takže počasie bolo úplne super a väčšinu času sme kempovali. Svoj stan si v USA môžete postaviť skoro kdekoľvek, ak sa držíte mimo parkov. Ak si postavíte stan napríklad v národnom parku, pravdepodobne sa pri vás pristavia strážcovia parku a pravdepodobne dostanete pokutu.

 Raz sme rozložili naše hniezdočko uprostred lesa Redwood, ktorý je známy obrovskými sekvojami. Neboli sme si istí, či tu môžeme stanovať, ak je toto miesto označené ako les a nie park. Samozrejme to v poriadku nebolo. Uprostred noci sa k nám priblíži dvaja strážcovia s baterkami a ja som skoro zomrela od strachu.

David bez nohavíc ani nemohol vyliezť zo stanu a tak sa zahral na vystrašeného Slováka, ktorý nevedel, že to nie je ok. Vyviazli sme bez pokuty a dokonca sme mohli zostať, pretože všetky kempové miesta boli plné. Nie som si však istá, či by som to chcela ešte niekedy v živote riskovať, predpokladám, že nie každý strážca je taký milý, ako ten náš.

Tak a teraz už konečne zoznam toho najlepšieho, čo sme videli, alebo aspoň toho najlepšieho pre mňa. Naša prvá zastávka bolo Las Vegas. Toto miesto nemusím predstavovať asi nikomu.

Po asi 10 hodinovej jazde sme dorazili  uprostred noci a mali sme len túto noc, takže to bolo trošku náročné, no stálo to zato. Las Vegas je presne také, ako ho vidíme vo filmoch.

Neuveriteľne vysvietené a živé. Las Vegas Strip je známa ulica, kde sa nachádzajú tie najznámejšie hotely a kasína, je teda fajn ubytovať sa niekde v okolí.

Ceny ubytka v Las Vegas sa tiež celkom dajú, v tom množstve hotelov nájdete každú cenovú kategóriu. Nie som veľký hazardér, cítim sa zle za každý prehratý dolár, no tie možnosti tu by dostali každého.

Čo ma pozitívne prekvapilo je, že keď hráte v kasíne, dostanete drinky zadarmo, takže vás tá prehra aspoň toľko nemrzí. Mesto plné hazardu, rozkoše, zábavy a šialenej atmosféry musí dostať každého.

Naozaj vtipný moment bol druhý deň, keď som sa išla vyfotiť k slávnemu nápisu pri vstupe do mesta  a tam bola rada na fotku.

Ja som si vystačila aj s fotkou bokom, už ten fakt, že sa fotíte s nápisom s názvom mesta je asi trošku vtipný, no ešte aj čakať v rade kvôli tomu, bolo na mňa trošku príliš.

Našou ďalšou zastávkou bola priehrada – Hoover Dam. Leží na rieke Colorado na hranici štátov Arizona a Nevada. Je pomenovaná po prezidentovi Hooverovi a začala sa stavať v čase Veľkej hospodárskej krízy. Hovorí sa o nej ako o pomoci pre ľudí v týchto ťažkých časoch.

Na druhej strane sa tu však počas stavby konali aj nepokoje, z dôvodu podmienok pre pracovníkov, takže ťažko povedať. Musím však povedať, že ide o ohurujúcu stavbu a určite stojí za pozretie.

Slávny Grand Canyon. Bol vytvorený už spomínanou riekou Colorado v severnej Arizone a je presne taký ohurujúci, ako by ste čakali. Keď stojíte na okraji hlbokej priepasti, ktorá nekončí a vidíte tie monumentálne skalné útvary, cítite sa ako v magickom svete. Ja som sa toho výhľadu nemohla nabažiť. Ide možno o typické turistické miesto, veď ho každoročne navštívi okolo 5 miliónov ľudí.  Odporúčam vidieť.

Ďalším zaručeným „must see“ je Horseshoe Bend. Ide o tvarovaný skalný útvar obkolesený vodou, ktorý pripomína konskú podkovu.

Výhľad je naozaj čarovný a je celkom zábava pozorovať všetkých tých turistov, ktorí bažia po fotke, no sú zdesení postaviť sa na okraj útesu kvôli výhľadu. Toto miesto sa nachádza v blízkosti jazera Powell, ktoré je v týchto horúčavách príjemných osviežením.


Len krátkou zastávkou bolo pre nás Devil’s Garden v Národnom Parku Escalante. Koho vidíte vy? Ja, Trumpa.

O Escalante. Keď sme plánovali tento výlet, myslela som si, že určite musíme navštíviť Antelope Canyon. Sýto oranžovou farbou sfarbené skaly boli niečo, na čo som sa tešila najviac.

Potom sme zistili, že toto miesto je súčasťou indiánskej rezervácie a účtujú si okolo 60 dolárov na osobu za vstup, kde ste súčasťou veľkej skupiny. Plus túto rezerváciu je potrebné urobiť vopred.

Ten deň sme stretli v supermarkete trojicu Čechov, ktorí mi povedali, že keď sa vydáme do Escalante parku, nájdeme veľmi podobné miesto, kde sa však neplatí žiadne vstupné

Povedali mi však len Escalante Canyon a to bolo všetko. Hodila som to  do navigácie a vyrazili sme. Môžem vám povedať, že toto bol jeden z najdesivejších zážitkov v mojom živote. Stratili sme sa na celý deň uprostred púšte, kde sme nemali signál na telefón a cesta bola taká hrozná, že som si každú chvíľu myslela, že sme zdevastovali auto.

Naozaj som si nebola istá, či toto prežijeme, no nejakým zázrakom sme sa z toho dostali a objavili sme spomínané Escalante Canyons, ktoré boli naozaj zadarmo, totálne bez ľudí a nádherné.

Antelope som nenavštívila, takže nemôžem porovnať, no musím povedať, že sme si naozaj užili tú atmosféru, keď sme tieto magické miesta mohli preskúmať úplne súkromne, neboli sme súčasťou skupiny desiatok turistov a nebol tam nikto, kto by nám povedal, kde môžeme ísť a kde nie.

Len malá rada na záver, ak pôjdete, dajte si do navigácie konkrétny názov, napríklad Spooky and Peek-a-boo Slot Canyons, pretože tá časť s blúdením naozaj nebola až taká sranda.

V Escalante parku je aj Escalante Natural bridge, obrovská skala, ktorá vyzerá ako most. Čo sme si však užili naplno bola spiatočná cesta, pretože sme sa vybrali naspäť riečkou, ktorá vedie popri chodníku. Nestretli sme ani živú dušu. A nebojte sa, bolo to úplne v pohode, počas tej cesty som videla vo vode iba troch hadov. 😉

Na záver sme ešte zastavili v Bryce Canyon National Park. Tento park sa nachádza v štáte Utah. Výhľad je opäť ohurujúci, pretože park je tvorený stovkami pieskovcových skalných veží.

Môžete si vybrať viacero možností na túru, naša bola naozaj oddychová, zvládli sme to v žabkách. Profi americký turisti, vybavený ako na prejdenie polovice USA, si na nás samozrejme ukazovali, no naozaj to nie je nič náročné.

Toto bol výber pre mňa najkrajšieho, čo sme za ten týždeň videli. Oblasť však ponúka oveľa viac…

Tak čo, už otvárate stránku s ESTA a plánujete ten váš „roadtrip”?

Autor – @lenka’s chronicles

Na Zemi to žije

Cesta za študentským americkým snom

usa.jpeg?fit=768%2C512&ssl=1

V USA som strávila viac ako tri mesiace. Za tento čas som stihla nazbierať stovky zážitkov. Predávať knihy, spievať v mormónskych kostoloch, naučiť sa opraviť defekt na bicykli, chopiť sa role newyorského bezdomovca, podľahnúť nákupnej vášni, hádzať sa do vĺn v oceáne, spievať si s Nepálčanmi o druhej v noci na pláži pri ohni, stopovať, plakať, smiať sa, ale hlavne stretnúť desiatky skvelých ľudí z celého sveta, na ktorých nikdy nezabudnem.

priscilla-du-preez-107402

Chcela som ísť niekam veľmi ďaleko, najlepšie mimo Európy. Na celé leto sa stratiť a žiť úplne iný život. Z výberu preto vypadol zber uhoriek v Nemecku, oberanie jabĺk v Taliansku a kadejaké iné sezónne brigády v okolitých európskych štátoch, pri ktorých som usúdila, že v jazyku sa tak či tak bohvieako nezlepším. Z toho mi vyplynulo, že pôjdem do USA, kde sa zároveň zdokonalím v jazyku.

pexels-photo-443383 (1)

Na počiatku bol tábor

Začala som googliť, zisťovať, pýtať sa. Nechcela som zobrať hocijakú robotu. Plavčíčku som  vylúčila a ani upratovať som nechcela. Raz, keď som si v Jame krátila čakanie na prednášku prezeraním oznamov na nástenke, mi do oka udrel inzerát od Campleaders. Tábor! Že mi to skôr nenapadlo. Bola by som v kontakte s americkými detičkami, sama si užívala vzrušujúce táborové aktivity a hlavne cestovala. Campleaders je agentúra, ktorá sprostredkúva prácu študentom vysokých škôl v amerických táboroch a hoteloch. Rozhodla som sa vyskúšať to a byť o krôčik bližšie k môjmu americkému snu.

V Campleaders boli skutočne rýchli, pretože sa mi ozvali ešte v ten istý deň. Nasledovala informačná prednáška v Bratislave, krátky pohovor a vytvorenie vlastného online profilu, vďaka ktorému si mohli tábory o mne niečo prečítať a tiež ma kontaktovať. Po všetkých vybavovačkách v Bratislave však nastala dlhá odmlka a o vývoji môjho amerického sna som už pekných pár týždňov nepočula. Každým dňom ma chytala väčšia panika, že som neschopná a nikto si ma nevyberie. Agentúra ma ale neustále presviedčala, že sa nemám čoho báť.

pexels-photo-109919

Kašlem na tábor?

Niekedy počas strácania nádeje o mojom americkom lete mi prišla do cesty spoločnosť Southwestern advantage. Študenti marketingu nám rozprávali o predávaní knižiek door to door v USA. Hovorili o vytrvalosti, obchodnom duchu a tiež o nedeľných meetingoch a spoznávaní Ameriky. Keďže študujem marketing, dúfala som, že podomový predaj mi dá veľa skúseností. Neváhala som. Pri tejto práci nebudem celé leto sedieť na zadku, budem priamo komunikovať s americkými rodinkami a zarobím si koľko chcem. Nastala dilema, čo s táborom.

people-coffee-notes-tea

Knihy budú najlepšie rozhodnutie

Rozhodla som sa nechať Campleaders na čakacej listine a skúsiť, či ma v Southwestern medzi seba vôbec prijmú. Keď mi oznámili, že som sa stala posledným členom z ich bookmen tímu, okamžite som zrušila tábor. Opakovali mi, nech si to premyslím, no napriek tomu  som odstúpila od zmluvy s Campleaders a podpísala novú so Southwestern advantage. Na Slovensku ma čakala ešte dlhá príprava. Začali sme sa naspamäť učiť sales talk a raz za týždeň sme sa všetci z Trnavy stretávali, skúšali a motivovali.

Veľmi som sa tešila, že idem robiť niečo, čo má zmysel. Pred reálnym predajom sme museli absolvovať jeden týždeň v Sales school v Nashville. Spolu s desiatkami ďalších študentov z východnej Európy sme sa každý deň spoločne stretávali v priestoroch University of Tenessee, omieľali naučený sales talk a behávali s ťažkými bookbagmi po ostrom slnku. Napriek náročnosti mi Sales school veľa dala a považujem ju za produktívne strávený čas. Spoznala som tam samú seba, mala som možnosť vypočuť si asi najlepšieho rečníka na svete – Chrisa Adamsa a naučila sa tam z marketingu viac ako za celý prvý ročník na UCM.

desert-utah-fre-sonneveld-school-bus

Smer Salt Lake City

Naša trnavská skupinka išla predávať do Utahu, blízko Salt Lake City. Prostredie tam bolo nádherné a nočný výhľad na vysvietené mesto zhora na nezaplatenie. Čo sa týka predaja, nebolo to také jednoduché. Niežeby som chcela moju neschopnosť zvaľovať na našich manažérov, to nie. Vedela som, že do Ameriky nejdem na výlet a budem musieť makať. Snažila som sa. Každé ráno sme mali budíček pred siedmou, v priebehu pätnástich minút som musela byť oblečená, umytá (rannú bitku o kúpeľňu ani nespomínam) a s batohom na pleci pripravená na cestu. Vzhľadom k obsahu bookbagu odhadujem, že vážil minimálne päť kíl.

provo-2959374_1280

Ranný rituál

S opachou na chrbte som sa každé ráno ponáhľala na bicykli do McDonaldu. Skutočne som mala čo robiť, aby som sa neprekotila. Raňajky sme museli mávať mimo domu, aby sme sa, podľa slov našich manažérov, rýchlejšie prebrali. Nakoniec sa nám potvrdilo príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré a bez enormného prísunu kalórií by sme nestreli nášho kamaráta z Mexika. Ten nám pomohol toľkokrát, že som mu ani nestíhala za všetko ďakovať.

Pri raňajkách sme si rýchlo zaznačili na mapke ulice aj s domami, ktoré by sme mali za ten deň obehnúť a vypísali zošity na objednávky. Tiež nejaká pochybná psychológia – vypíšte si minimálne dve objednávky každé ráno a zaručene niečo predáte. Nefungovalo to. Pred odchodom sme si vždy spoločne zatancovali motivačný tanec (ktorý bol mimochodom viac smiešny ako motivačný) a vyštartovali sme každý svojim smerom.

Moje prvé dvere

Predtým, ako som zaklopala na prvé dvere, som sa odhodlávala asi tri minúty. Nik neotvoril. Ani pri tých ďalších, ani pri nasledujúcich. Väčšina bola v práci a tí, čo boli náhodou doma, museli mať o mne zvláštnu mienku. Premotivované mladé dievča v modrom tričku, ktoré má na pleci ťažkú tašku a v ruke akýsi šanón pobehuje od dverí k dverám.

No buď by mi prišlo toho dievčaťa ľúto a aspoň by som jej ponúkla pohár vody (to sa mi stávalo celkom často, asi som vyzerala fakt úboho), alebo by som ju jednoducho ignorovala. Navyše, každý tretí dom mal na dverách tabuľku “no soliciting”. Klopala som aj na tie. Môj elán, ktorý do mňa manažéri tĺkli ešte na Slovensku, sa každým dňom strácal. Knihy si ľudia môžu kúpiť aj cez internet, tak načo je toto všetko dobré?

pexels-photo-668137

Nie vždy to bola až taká katastrofa.

Nejdem viac kritizovať tento program ani samotný predaj. Zažila som tam mnohé pekné chvíle. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa so spolubývajúcou Zuzkou (napriek zákazu) vybrali predávať obe naraz. Už niekoľko hodín sa nám nedarilo, boli sme hladné a unavené z celého týždňa. Zaklopali sme na dvere a takmer okamžite nám otvoril jeden chlap. Právom sme ostali nesvoje, lebo mal cez seba prehodený len uterák, ktorý ledva zakrýval to, čo mal. Snažila som sa začať prvými vetami zo sales talku a ospravedlniť sa, že prídeme neskôr, no nestihla som to a uterák mu spadol. Všetci sme vybuchli od smiechu vrátane kočíkujúcich susediek na ulici.

pexels-photo-378570

 Bye bye Southwestern advantage

Keďže moje financie zaznamenali rapídny odliv a moja psychika na tom tiež nebola najlepšie, rozhodla som sa zmeniť prácu. Rozhodnutie nebolo ľahké a ak by som v tom bola sama, určite by som letela domov. Vďaka vzájomnej podpore dvoch dievčat, ktoré rovnako ako ja zahodili neistú kariéru a nášmu kamarátovi Mexičanovi, ktorý nám pomohol s hľadaním roboty, ukázal najkrajšie časti Salt Lake City a s kuframi odprevádzal až do poslednej chvíle, som to zvládla.

Leteli sme do Ocean City v štáte Maryland za bratrancom jednej zo spomínaných dievčat. Mohli sme uňho pár nocí prespať, dokonca nám sľúbil, že sa popýta na robotu a zariadi odvoz z New Yorku do Ocean City.

maxresdefault

ocean-city-nj

Stratené v New Yorku

Do Marylandu sme nemali žiadny priamy let, preto sme pristáli v New Yorku, odkiaľ sme chceli ísť autobusom. Naše lietadlo meškalo a objednaný mikrobus medzitým odišiel. Uviazli sme na druhom najväčšom letisku na svete. Po zvážení všetkých možností, niekoľkonásobnom otravovaní všetkých policajtov a neúspešnom volaní Simoninmu bratrancovi, sme nastúpili k akémusi chlapíkovi, čo nás odviezol na autobusovú stanicu. Najbližší autobus nám išiel o 17 hodín. To znamenalo stráviť noc v centre. S ťažkými kuframi a finančne na mizine sme sa chvíľu motali po Times Square, a potom spali na stanici. Neboli sme jediné, dokonca sme stretli jednu Poľku s podobným osudom.

time new york

park-new-york-city-nyc-manhattan-162024

Konečná stanica = Ocean city

Po hodinách strávených v nebezpečnom New Yorku nasledovala cieľová zastávka – Ocean City. Chvíľu trvalo, kým sme si zohnali vlastné bývanie a stálu robotu. Ja som sa napokon zabývala s poriadkumilovnými Ukrajincami a jedným dievčaťom z Hongkongu, na ktorých som nemohla povedať krivé slovo. V Ocean City som robotu zmenila trikrát. Denne som prebicyklovala prinajmenšom 12 kilometrov, pretože moja posledná robota bola na míle vzdialená od ubytovania. Svoj bicykel by som ale nevymenila za žiadny iný dopravný prostriedok. Pracovala som veľa a behala z roboty do roboty. V porovnaní so Southwestern mi aspoň za každú odpracovanú hodinu zaplatili.

boardwalkSunsetOC-1-of-1-e1451447551767

Navždy v srdci

V multikultúrnom Ocean City som spoznala najlepších ľudí nielen z Ameriky, ale aj z východnej Európy, Ázie, či dokonca Afriky. Bola som rada, že som predsa len neodletela domov a užila si USA celé tri mesiace presne tak, ako som mala na začiatku naplánované. V práci sme mali takisto úžasný kolektív a s mnohými som sa rozlúčila so slovami, že sa ešte uvidíme. Chcela by som svoje slovo dodržať.

 

Autor – Karin Fronková, Future Generation Europe, photo – pexels.com