main

Na Zemi to žije

Keď si dáš v živote, len tie najvyššie ciele. Výstup na Mont Blanc.

pexels-photo-416779-1.jpeg?fit=768%2C512&ssl=1

Stojím na ľadovci vo výške niekde okolo 4000m.n.m. Mačky zaseknuté špicami do ľadu, cepín zvieram v ruke zarazený na tretíkrát do ľadu, lano visí, vietor mi do tváre fúka rozsekaný ľad z vrchu, v podstate celé je to o ľade a mne ide hlavou len jedno „k**va, kedy ma napadlo sa sem j**at !“ Nohy sa mi trasú, pozerám na Michalovu tvár, no nevyzerá nadšene zo severnej steny Mont Blancu, vravím si „nedaj na sebe badať strach, nedaj ! Udrž si morálku !“ lezieme ďalej ....

IMG-20190208-WA0002

Ale poďme na samotný začiatok, je cca február zvoní telefón, kuriér doniesol balík, teším sa ako malý chlapec, v balíku lano a mačky ! Mega veci ! Už len vymyslieť, kedy, kde, čo a ako … chodíme na zimné túry do Tatier a po večeroch na chatách sme sa v debatách dopracovali k Mont Blancu. Vravíme si, zvládli druhí, nebudeme prví, dáme to aj my ! Alebo ?
Rok letel a termín so zvyškom „tímu“ nikde. Našli sme napokon ďalšieho do partie, Mateja, mladý scestovaný chalan, vravíme si fajn, traja akurát, ideme !


… cesta
9.septembra vyrážame smer Chamonix, Francúzsko. Zvolili sme cestu cez Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a cieľ Francúzsko. V Rakúsku sme kúpili diaľničnú známku na 10 dní za 9€, cez Nemecko to je po diaľnici zadara a Švajčiarsko je špecifikum krajina sama o sebe. Diaľničnú známku majú len ročnú za 38€, takže skúste si toho roku naplánovať aj Švajčiarsko 🙂
Cesta nám ubehla na diaľnici v pohode ( ehm 11 hodín ), až na malé obmedzenia, určite si dávajte pozor na rýchlosť, stacionárne radary vám radi pošlú pohľadnicu, vždy ! ( máme odskúšané  🙂 )

IMG-20190208-WA0000

Najkrajšie scenérie z cesty boli tesne pred horským prechodom do Chamonix, vínne svahy nad mestom Martigny, kde sme sa pokochali krásnym výhľadom na údolie.
Príchodom do údolia Chamonix vám padne sánka, všade samé kopce, skaly so snehom i bez, lesy, lúky, svahy no proste horský raj.

IMG-20190208-WA0006

… ubytovanie a možnosti trasy
Budovy a chaty v alpskom štýle sú ako z rozprávky, no my hľadáme kemp. Na nete sme našli Camping les Marmottes, kde noc v stane pre osobu stojí okolo 7€. Po rozložení stanu sme za krásneho počasia uvideli vrchol a vtedy začal ten pocit, „uff sme tu a nie je to zrovna kopček“ . Večne biely kopec bol ozaj vysoký, ale vďaka krásnemu počasiu sme si zhruba vytýčili výstupovú trasu. Zasa preskakujem, prečo sme vlastne zvolili stranu, kde sme tri dni nikoho nestretli ísť hore ? ( išli sme hore tzv. historickou trasou, je to trasa, ktorou bol vrchol prvýkrát zdolaný )


Takto to je zhruba mojím pohľadom, klasická trasa má „vďaka“ vysokému záujmu zberačov vrcholov ( ľudia, ktorí chodia na hory len na tie najvyššie a najznámejšie kopce z instagramu pomocou vodcov ( bože vďaka aspoň za to ) len aby postli foto z vrchu bez nejakého citu či vzťahu k horám ) no proste je tam veľa ľudí a z toho sú vyvodené nasledovné pravidlá.

IMG-20190128-WA0001

Stanovať sa smie len pri chaty Tete Rouse vo výške okolo 3100 m.n.m. A to je kameň úrazu. Pokiaľ zvolíte túto výstupovú trasu musíte rátať s tým, že na výstup touto cestou na vrchol dorazíte s aklimatizáciou, aby ste výškový rozdiel prekonali bez problémov z vášho stanu na Tete Rouse až na vrchol Mont Blancu.
Druhá možnosť je si rezervovať vo výške okolo 4000 m.n.m na chate Refuge de Gouter ubytovanie, ale je to trošku zložitejšie na komunikáciu a chata je pravidelne preplnená na dlho, dlhoo dopredu (alebo ísť na risk a skúsiť sa spýtať na mieste – a keď nie je voľné, ostáva vám ísť zasa dolu alebo na vrchol ).

IMG-20190128-WA0000

IMG-20190128-WA0004

Treťou možnosťou je prespať na chate Valot ( cca 4300 m.n.m ), ktorá slúži ako záchranná chata. Je to už dosť vysoko a ak nie ste adaptovaný pocítite výškovú chorobu. Okrem iného miestni vodcovia z toho nie sú príliš nadšení, ale zvyčajne pomlčia .

A v neposlednom rade Grand Culoar ( veľký kuloár ), miesto niečo ako žľab, cez ktorý sa prechádza tesne nad chatou Tete Rouse, lenže padajú v ňom kamene a tak sem-tam sa stane, že niekoho zabije buď kameň alebo pád spôsobený po trafení kameňom ( fakt nepreháňam – doletí helikoptéra všetci oči von, heli naloží a si aj dole, hm lenže vo vreci ).
Skrz všetko toto je trasa tzv. „normálkou“ stále najpopulárnejšia pre výstup.

IMG-20190208-WA0009

… výstup ( historickou trasou )
 1.deň.  My sme si preto zvolili výstup „historickou trasou“ ,ktorá je síce časovo a fyzicky náročnejšia, ale po jej zdolaní sme usúdili, že je aj krajšia, čo do výhľadov, tak do zážitkov.
Po zobudení sa v kempe sme vyrazili autom na okraj mesta/lesa, kde začínal chodník smerom na La Jonction ( 2589 m.n.m ). Auto sme síce nechali na parkovisku pri ceste, popravde s malou dušičkou. Napokon sme ho tam aj našli 🙂

IMG-20190208-WA0018 IMG-20190208-WA0015

Cestou na La Jonction sme prechádzali okolo chatky Chalet du Glacier des Bossons, kde sme sa zvítali s majiteľkou a posilnili rannou kávičkou. Chata, ktorá je tesne pod ľadovcom Bossons je ozaj v lete nádherná, plná kvetov a pani milá, pohostinná. Ozaj nádhera stáť pod takým masívom ľadu, ale zároveň si oko pozorovateľa všimne v ráze krajiny, ako rýchlo ľad ubúda vplyvom klimatických zmien.
Šliapeme ďalej z chaty smer La Jonction, najprv lesom, potom sa les pomaly mení na menšie a menšie stromy, až sa predierame chodníkom vedeným cez trávu, skaly a kosodrevinu… napokon skaly a sme na mieste, tu dnes prespíme prvú noc v „divočine“.


Máme pár hodín čas a tak si na ľadovci trénujeme „ľadovcovú záchranu“ pre prípad pádu do trhliny pri výstupe je život zachraňujúce ovládať metodiku. Tréning máme za sebou a rozkladáme stan, kde tu zrazu vybehne ( nie nepomýlil som sa ozaj vybehol hore za nami ) dáky pán so širokým úsmevom rovno k nám.

Zdravíme sa a zisťujeme že je to manžel majiteľky chaty z rannej kávičky.  Z ruksaku vyťahuje pre nás pivo, („oooo, fantastické !“ pomyslel si každý z nás ) spoločná foto ako dôkaz pre ženu, že to nevypil sám, musí byť 🙂 Turisti prichádzajú – odchádzajú a my zaliehame do našich spacákov.

IMG-20190208-WA0017

… strava
Zasa som zabudol ! Večera ! ( a strava celkovo )
Zobrali sme si so sebou na jedlo plno všakovakých tyčiniek, ale základom boli dehydrované jedlá v sáčku. Super vec pre cestovanie od púšte po prales. Na internete a v out-door predajniach zoženiete veľa značiek, treba len vyskúšať a ochutnať. Stavili sme na klasické jedlá ako ryža a kura, hovädzie a zemiaky, atď.

Dajú sa zohnať aj rôzne dezerty a kaše. ( na rovinu všetko sú to kaše a po troch dňoch chcete zabíjať pre kúsok suchého chleba ) Kaloricky jeden sáčok vykryje jedno bežné hlavné jedlo. Príprava je jednoduchá, zalejete horúcou vodou a počkáte pár minút, potom už len zjete zo sáčika a ten si prinesiete zodpovedne domov do koša ako všetky smeti !

Stravu si rozplánujte, aby vám nič hore nechýbalo alebo ste neniesli polovicu dolu.
O vodu sa nemusíte obávať, keďže aj cez leto je ľadu a snehu navôkol habadej, len treba vodu vždy prevariť alebo použivať filtračnú fľašu.

IMG-20190208-WA0014

2.deň. Prvú noc v stane máme za sebou, vďaka zimným spacákom v teple. Noc bola fajn až na pár lavín, ktoré vám svojím hukotom z tmavej noci na odvahe nepridajú. Ale to ráno všetko vynahradilo. Pod nohami údolie Chamonix, nad hlavou tyrkysové nebo okolo vás samé hory, východ slnka cez hrebeň a v pozadí Mont Blanc. Pomaly sa do tej krásy prebúdzame, balíme veci, chystáme vodu ( ako zisťujeme prevariť vodu zaberá dosť času ) a vyrážame na ľadovec Bossons.
Cez zimu je prechod touto časťou vďaka hrubej vrstve snehu relatívne bezpečnejší. Lenže my sme tu na konci leta v septembri, čo znamená asi toľko, že sme sa zrazu ocitli na inej planéte.

IMG-20190208-WA0013

Sme na seba naviazaní lanom na cca 15m, na nohách mačky a v ruke cepín. Postupujeme pomaly k chate Refuge des Grands Mulets ( 3051 m.n.m ), čo sa napokon nezdá také jednoduché, ako pri pohľade zospodu vyzeralo. Snažíme si nájsť prechod medzi trhlinou v ľadovci spôsobenou rozdelením o kamenné bralo, na ktorom stojí chata.

Napokon nachádzame jednu z možností, cesta vedie zmesou kameňa, ľadu a piesku. Silno popraskaný a rozlámany ľad sťažuje postup, ktorý je už aj tak vďaka širokým a hlbokým trhlinám pomalý a nebezpečný.

Sme na druhej strane a mierime rovno k chate, keď zrazu okolo mňa preletí po ľade mobil !
Kričím na posledného na lane ( Miša ) ale rýchlosť padajúceho mobilu po lade je neskutočná, v momente bol pod nami o 70 m a letel ďalej. Je jasné že sa preň nemôžme otočiť, zletel tak hlboko po svahu že za päť sekúnd zmizol skákajúc dolu. Čo už, za chyby sa na horách platí.

Prichádzame pod chatu Grands Mulets, po ferate sa dostávame k nej, kde si na chvíľku odpočinieme a užívame nádherné výhľady na okolie. Chata bola opustená, avšak otvorená. Využíva sa prevažne cez zimu pre skialpinizmus. Na chate sme na stole našli veľmi veľa vecí čo ľudia stratili na ľadovci ( alebo po sebe zanechali ) od pasov cez peniaze, nože, knihy a iné osobné veci.

Hádam tu raz niekto položí náš mobil. Na chate boli ubytovaní hostia, ale našli sme po nich len veci a ako sa neskôr ukázalo ani sme ich nestretli. Počasie je skutočne ako v rozprávke, slnko nám dodáva silu a my vyrážame opäť na ľadovec k hore Dôme du Gouter (4304 m.n.m). Táto hora nás delila od záchrannej chatky Valo, kde sme mali v pláne stráviť noc, avšak…

IMG-20190208-WA0010

… postupujeme ďalej a sily ubúdajú, hodiny pribúdajú, pomaly sa stmieva. Už by som mal písať domov sms, že sme okej, ale nie je čas, musíme nájsť miesto pre stan. Ehm, už ste hľadali niekedy miesto na stan na ľadovo-snehovej stene hory ? No na výber príliš nie je a malých rovných terás tiež nie. Musíme zostúpiť nižšie späť ku kamennému výbežku, na ktorom za tmy budujeme z kameňov asi hodinu rovinu. Staviame stan za úplnej tmy, konečne posielam domov smsku a my sa chystáme do spacákov.

IMG-20190208-WA0011

3.deň. Vstávame ! Nie ! Ešte je len noc a tak strašne fúka, že keby nemal stan zospodu laná,na ktorých ležíme, odfúkne nás asi až domov ! Nárazy vetra sú tak silné, že expedičný stan si svoje meno „expedičný“ ozaj zaslúži. Neviem,koľko je hodín snažím sa zaspať. V podstate sa celú noc snažíte zaspať, cítiť výšku aj únavu, telo má dosť, celú noc ho prosíte o odpočinok a trochu spánku.
Ráno je tu a ja som sa ho popravde nevedel dočkať, v noci vietor a opäť zopár lavín, pre zlepšenie morálky ich medzi sebou nespomíname. Výhľad a situácia rovnaká ako minulé ráno len sme o niečo vyššie. Užívame si výhľady a začíname variť vodu, pomaly sa zahrievať a baliť.

IMG-20190208-WA0004

Kým navaríte vodu pre troch chlapov, tak vám ten proces pripadá nekonečný. Dve hodiny v čudu (minimálne) a my konečne lezieme opäť hore. Cestu sa snažíme zdolávať traverzami, ale Maťo má evidentne dostatok energie a tak postupujeme vcelku rýchlo. Hľadáme cestu, čo nie je ľahké pre neprechodný terén, v určitých pasážach sa istíme pomocou ľadovcovej skrutky.
Určité úseky stoja za zváženie nášho zdravého rozumu a skúseností.
…. takže – stojím na ľadovci, respektíve mám zaseknuté mačky v ľade, nohy sa mi trasú, je mi teplo, ale zároveň cítim ten chlad z ľadovej steny. Čakám na zaistenie hore, uviazaný na lane, vietor fučí, ľad padá do tváre, Mišo vedľa mňa klasicky nadáva. Matej mi má spustiť späť dolu cepín, keď zrazu cepín preletí okolo ….… a sme v pi…esku ! ….. zázrak ! Cepín sa zasekol sám asi 15m pod nami. Bez neho by bolo po výstupe, v podstate si neviem predstaviť, ako by som bez neho pokračoval po ľade.

Spustil som sa opatrne pre cepín a my sme liezli ďalej. Po prekonaní sme sa dostali „na rovinu“ , kde sme si mysleli, že si odpočinieme, avšak nadmorská výška bez ako takej aklimatizácie sa na nás už značne začala podpisovať krok za krokom.
Nohy sú už nesmierne ťažké, každých 50 krokov niekto zareve „pauza !“.



Konečne poobede obchádzame vrchol hory Dome du Gouter a vidíme chatu Valot. Na chatu sa však dostávame asi po hodine chôdze. Každých 100 m padáme na zem a odpočívame minimálne minútu.
Prichádzame na chatu, dnes to isto vrchol nebude, skladáme sa. V chate sa balíme do odložených zimných dek.
Teplo prichádza pomaly, ale predsa, únava je neskutočná, skúšame dačo zjesť. Všetko trvá večnosť, od vašich pohybov cez jednoduché úkony až po varenie vody. Konečne zaspávame.

IMG-20190208-WA0019

4.deň. V noci prišli na chatu dvaja taliani z talianskej strany, (rukami nohami sme pochopili). Ich príchod v mačkách do plechovej chaty počuli asi aj dole v údolí.

Spánok asi ani nebudem rozoberať, boli by to samé vulgarizmy. Ráno vstávame, klasika, varíme vodu, ale niečo nové pribudlo…. sme tak strašne unavení, že odkedy som sa vrátil domov smejem sa z bežnej únavy.

Bol to taký pocit, ktorý asi málokto zažije a nedá sa to prirovnať ani k niekoľkým prehýreným nociam za sebou. V skratke – bolí vás hlava, smäd, hlad, ale totálne vám nechutí, žiadna energia, mozog netuší, čo po ňom pokynom „zdvihni sa“ chcete ( v podstate ste úplný blbec ), nohy sa len nad tým pousmejú, „ chlapče a ty čo by si rád, zdvihol sa ?! Neblázni !

 

Snažíme si zdvihnúť morálku informáciou, že nám k vrcholu ostáva už len cca 500 výškových metrov. Konečne sme sa pozbierali, medzitým prišlo na chatu zopár skupiniek mieriacich na vrchol. Niektoré nepotrebné vecí ( zbytočná záťaž ), ktoré nám netreba, sme nechali v dobrom domnení na chate a vyrazili na vrchol.
Po pár krokoch nás entuziazmus opustil a mihom oka sme boli tam kde včera – čo krok, to premáhanie sa. Každých 50-70 krokov niekto zreval „pauza …. píp“.

Počasie však bolo krásne a my sme vedeli že hore to stíhame len tak tak. Po ceste nahor sme sa míňali s rôznymi skupinkami smerujúc dolu a ja som len rozmýšľal, čo sa im asi teraz honí hlavou, keď už to dokázali, aké majú asi pocity. Musel som neustále zamestnávať myseľ, aby som ignoroval únavu.

Trasa smerom hore ide v podstate po hrebeni hore, čiže pri vyhýbaní si s protiidúcimi skupinkami to bolo trochu riskantné, ale pri obozretnosti sa to dá zvládnuť. Už vidíme vrchol radosť v nás graduje, posledných pár krokov a sme tu ! Radujeme sa, tlapkáme po pleci, fotíme, točíme…. klasika z vrcholu 🙂

IMG-20190208-WA0016

Užívame si vrchol a ja si sadám k Maťovi po trochu čaju. Pýtam si termosku, ale on len usmejúc sa ukazuje smerom dolu z kopca „ nemám, šmykla sa mi, už je fuč“.
Zakrátko vidíme k nám prichádzať veľkú oblačnosť, tak sa rozhodujeme vrátiť sa dolu na chatku Valot. Na chatke sme sa pobalili, nachystali trošku vody, niečo zjedli a vydali sa dolu.
Počasie sa rapídne zmenilo a my kráčame dolu za hustej hmly a sneženia. Cesta dolu klasickou „normálkou“ je vychodená až až, takže hádam sa nestratíme. O hodinu a pol stojíme pri chate Refuge du Gouter 3835m.n.m. Je to moderná chata za 6,5 mil €, ktorá stojí na okraji horského masívu.
Na chatu sme prišli okolo 17. hod. zložili sa a pri čaji, ktorý sa tu podáva vo väčších miskách, sme sa rozhodovali čo ďalej. Jedlo sa už nedalo objednať, nakoľko kuchyňa sa chystala na večeru o pol siedmej. To bolo ešte veľa času tak po nejakých maškrtách sme sa napokon rozhodli vydať smerom dolu k chate Tete Rousse 3167 m.n.m.

MONT BLANC

Cesta dolu ide strmšie po zaistenej ceste feratou, avšak pri snežení, daždi a teplote okolo nuly sa šmýka všetko. Tu Vám určite odporúčam sa pomocou sedáku pripnúť k oceľovým lanám. Po zostupe feratou pred nami kúsok od chaty ostal už len obávaný Grand Couloir – veľký kuloár. Chvíľku sme počúvali či nie je hore nad nami pohyb kameňou a napokon po jednom prebehli na druhú stranu.
Po príchode dúfajúc, že bude na chate zopár voľných postelí zisťujeme opak. Chata je úplne vypredaná a tak si objednávame aspoň večeru. Nevedeli sme síce, čo to je to „tradičné francúzske“ ako nám čašník prezentoval, ale vzhľadom k obrovskému hladu a žiadnym zásobám sme šli do toho. Usadili sme sa a čakali. Tamtadadá – zemiaky so šľahačkou, šunkou, hríbmi vo veľmi veľkej mise, k tomu francúzska horčica a pivo. Prvý tanier každému len tak zmizol, druhy už pomalšie a tretí sme len pojedali.

IMG-20190208-WA0001

Tak plné brucho som nemal asi ešte nikdy, vychádzame von hľadať miesto na stan. Pri tejto jedinej chate,ako som už hore spomínal je dovolené stanovať ( na klasickej ceste hore ). Stanov tu je neúrekom, a tak nachádzame len tak tak voľné miesto. Rozloženie za tmy je už štandard a konečne zaliezame do spacákov. Noc vyzerá,že bude kľudná.


5.deň. Ráno vstávame do tmy, ale nič nie je ako to spočiatku vyzerá, Maťo pobúchal po stene stanu a zrazu svetlo. Vyjdeme von a okolo nás biela krajina. V noci napadlo vyše 10cm snehu, krajina sa pred nami z noci do rána zmenila z jesene na zimu.
Balíme veci a ponáhľame sa dolu k zastávke vlaku 2327mnm. Vláčik Tramway du Mont Blanc je v Chamonix pomaly národnou pamiatkou a je vyobrazený od magnetiek cez hrnčeky až po tričká.
Síce sa rýchlosťou nemôže rovnať japonským vlakom, ide takmer krokom ( najmä cestou hore ) ale výhľad je úžasný, okolo lúky, údolia a vysoké štíty.

IMG-20190208-WA0005

Na druhej zastávke smerom dolu presadáme do lanovky a mierime dolu do Chamonix.
Tam pomocou googlemaps nachádzame miestne potraviny, kde sa z nás stávajú nákupné maniačky, oči by jedli všetko, ale treba zvážiť veľkosť žalúdka. Bagety, syr, miestna šunka, limča, ovocie, to bola naša voľba. Sedíme za kostolom v parku, kde sme si spravili piknik, užívame si ten pocit PO, spomíname na zážitky a smejeme sa nad situáciami z pomotanej hlavy.

IMG-20190208-WA0003

Vraciame sa do kempu, kde po najlepšej sprche života si ideme obzrieť mesto a nakúpiť suveníry. Mesto Chamonix je svojou alpskou architektúrou úžasné, reštaurácie ponúkajú rôzne špeciality, a my sme sa rozhodli pre „fondue“, chlebová bageta namáčaná do horúceho syra pred vami s varenými zemiakmi, zeleninou a šunkou.

IMG-20190208-WA0007

Suveníry sú na každom kroku, od tradičnej kuchyne cez magnetky, po čokoládu vyrobenú priamo v údolí. Po nákupoch vyrážame spať domov a v spätnom zrkadle zanechávame odraz hory, ktorá nám vzala nielen dych ale aj srdce, pretože sme si to tu zamilovali.

Autor článku: Lukáš Kujan, Foto (mobil)

 

Na Zemi to žije

Cesta za študentským americkým snom

usa.jpeg?fit=768%2C512&ssl=1

V USA som strávila viac ako tri mesiace. Za tento čas som stihla nazbierať stovky zážitkov. Predávať knihy, spievať v mormónskych kostoloch, naučiť sa opraviť defekt na bicykli, chopiť sa role newyorského bezdomovca, podľahnúť nákupnej vášni, hádzať sa do vĺn v oceáne, spievať si s Nepálčanmi o druhej v noci na pláži pri ohni, stopovať, plakať, smiať sa, ale hlavne stretnúť desiatky skvelých ľudí z celého sveta, na ktorých nikdy nezabudnem.

priscilla-du-preez-107402

Chcela som ísť niekam veľmi ďaleko, najlepšie mimo Európy. Na celé leto sa stratiť a žiť úplne iný život. Z výberu preto vypadol zber uhoriek v Nemecku, oberanie jabĺk v Taliansku a kadejaké iné sezónne brigády v okolitých európskych štátoch, pri ktorých som usúdila, že v jazyku sa tak či tak bohvieako nezlepším. Z toho mi vyplynulo, že pôjdem do USA, kde sa zároveň zdokonalím v jazyku.

pexels-photo-443383 (1)

Na počiatku bol tábor

Začala som googliť, zisťovať, pýtať sa. Nechcela som zobrať hocijakú robotu. Plavčíčku som  vylúčila a ani upratovať som nechcela. Raz, keď som si v Jame krátila čakanie na prednášku prezeraním oznamov na nástenke, mi do oka udrel inzerát od Campleaders. Tábor! Že mi to skôr nenapadlo. Bola by som v kontakte s americkými detičkami, sama si užívala vzrušujúce táborové aktivity a hlavne cestovala. Campleaders je agentúra, ktorá sprostredkúva prácu študentom vysokých škôl v amerických táboroch a hoteloch. Rozhodla som sa vyskúšať to a byť o krôčik bližšie k môjmu americkému snu.

V Campleaders boli skutočne rýchli, pretože sa mi ozvali ešte v ten istý deň. Nasledovala informačná prednáška v Bratislave, krátky pohovor a vytvorenie vlastného online profilu, vďaka ktorému si mohli tábory o mne niečo prečítať a tiež ma kontaktovať. Po všetkých vybavovačkách v Bratislave však nastala dlhá odmlka a o vývoji môjho amerického sna som už pekných pár týždňov nepočula. Každým dňom ma chytala väčšia panika, že som neschopná a nikto si ma nevyberie. Agentúra ma ale neustále presviedčala, že sa nemám čoho báť.

pexels-photo-109919

Kašlem na tábor?

Niekedy počas strácania nádeje o mojom americkom lete mi prišla do cesty spoločnosť Southwestern advantage. Študenti marketingu nám rozprávali o predávaní knižiek door to door v USA. Hovorili o vytrvalosti, obchodnom duchu a tiež o nedeľných meetingoch a spoznávaní Ameriky. Keďže študujem marketing, dúfala som, že podomový predaj mi dá veľa skúseností. Neváhala som. Pri tejto práci nebudem celé leto sedieť na zadku, budem priamo komunikovať s americkými rodinkami a zarobím si koľko chcem. Nastala dilema, čo s táborom.

people-coffee-notes-tea

Knihy budú najlepšie rozhodnutie

Rozhodla som sa nechať Campleaders na čakacej listine a skúsiť, či ma v Southwestern medzi seba vôbec prijmú. Keď mi oznámili, že som sa stala posledným členom z ich bookmen tímu, okamžite som zrušila tábor. Opakovali mi, nech si to premyslím, no napriek tomu  som odstúpila od zmluvy s Campleaders a podpísala novú so Southwestern advantage. Na Slovensku ma čakala ešte dlhá príprava. Začali sme sa naspamäť učiť sales talk a raz za týždeň sme sa všetci z Trnavy stretávali, skúšali a motivovali.

Veľmi som sa tešila, že idem robiť niečo, čo má zmysel. Pred reálnym predajom sme museli absolvovať jeden týždeň v Sales school v Nashville. Spolu s desiatkami ďalších študentov z východnej Európy sme sa každý deň spoločne stretávali v priestoroch University of Tenessee, omieľali naučený sales talk a behávali s ťažkými bookbagmi po ostrom slnku. Napriek náročnosti mi Sales school veľa dala a považujem ju za produktívne strávený čas. Spoznala som tam samú seba, mala som možnosť vypočuť si asi najlepšieho rečníka na svete – Chrisa Adamsa a naučila sa tam z marketingu viac ako za celý prvý ročník na UCM.

desert-utah-fre-sonneveld-school-bus

Smer Salt Lake City

Naša trnavská skupinka išla predávať do Utahu, blízko Salt Lake City. Prostredie tam bolo nádherné a nočný výhľad na vysvietené mesto zhora na nezaplatenie. Čo sa týka predaja, nebolo to také jednoduché. Niežeby som chcela moju neschopnosť zvaľovať na našich manažérov, to nie. Vedela som, že do Ameriky nejdem na výlet a budem musieť makať. Snažila som sa. Každé ráno sme mali budíček pred siedmou, v priebehu pätnástich minút som musela byť oblečená, umytá (rannú bitku o kúpeľňu ani nespomínam) a s batohom na pleci pripravená na cestu. Vzhľadom k obsahu bookbagu odhadujem, že vážil minimálne päť kíl.

provo-2959374_1280

Ranný rituál

S opachou na chrbte som sa každé ráno ponáhľala na bicykli do McDonaldu. Skutočne som mala čo robiť, aby som sa neprekotila. Raňajky sme museli mávať mimo domu, aby sme sa, podľa slov našich manažérov, rýchlejšie prebrali. Nakoniec sa nám potvrdilo príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré a bez enormného prísunu kalórií by sme nestreli nášho kamaráta z Mexika. Ten nám pomohol toľkokrát, že som mu ani nestíhala za všetko ďakovať.

Pri raňajkách sme si rýchlo zaznačili na mapke ulice aj s domami, ktoré by sme mali za ten deň obehnúť a vypísali zošity na objednávky. Tiež nejaká pochybná psychológia – vypíšte si minimálne dve objednávky každé ráno a zaručene niečo predáte. Nefungovalo to. Pred odchodom sme si vždy spoločne zatancovali motivačný tanec (ktorý bol mimochodom viac smiešny ako motivačný) a vyštartovali sme každý svojim smerom.

Moje prvé dvere

Predtým, ako som zaklopala na prvé dvere, som sa odhodlávala asi tri minúty. Nik neotvoril. Ani pri tých ďalších, ani pri nasledujúcich. Väčšina bola v práci a tí, čo boli náhodou doma, museli mať o mne zvláštnu mienku. Premotivované mladé dievča v modrom tričku, ktoré má na pleci ťažkú tašku a v ruke akýsi šanón pobehuje od dverí k dverám.

No buď by mi prišlo toho dievčaťa ľúto a aspoň by som jej ponúkla pohár vody (to sa mi stávalo celkom často, asi som vyzerala fakt úboho), alebo by som ju jednoducho ignorovala. Navyše, každý tretí dom mal na dverách tabuľku “no soliciting”. Klopala som aj na tie. Môj elán, ktorý do mňa manažéri tĺkli ešte na Slovensku, sa každým dňom strácal. Knihy si ľudia môžu kúpiť aj cez internet, tak načo je toto všetko dobré?

pexels-photo-668137

Nie vždy to bola až taká katastrofa.

Nejdem viac kritizovať tento program ani samotný predaj. Zažila som tam mnohé pekné chvíle. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa so spolubývajúcou Zuzkou (napriek zákazu) vybrali predávať obe naraz. Už niekoľko hodín sa nám nedarilo, boli sme hladné a unavené z celého týždňa. Zaklopali sme na dvere a takmer okamžite nám otvoril jeden chlap. Právom sme ostali nesvoje, lebo mal cez seba prehodený len uterák, ktorý ledva zakrýval to, čo mal. Snažila som sa začať prvými vetami zo sales talku a ospravedlniť sa, že prídeme neskôr, no nestihla som to a uterák mu spadol. Všetci sme vybuchli od smiechu vrátane kočíkujúcich susediek na ulici.

pexels-photo-378570

 Bye bye Southwestern advantage

Keďže moje financie zaznamenali rapídny odliv a moja psychika na tom tiež nebola najlepšie, rozhodla som sa zmeniť prácu. Rozhodnutie nebolo ľahké a ak by som v tom bola sama, určite by som letela domov. Vďaka vzájomnej podpore dvoch dievčat, ktoré rovnako ako ja zahodili neistú kariéru a nášmu kamarátovi Mexičanovi, ktorý nám pomohol s hľadaním roboty, ukázal najkrajšie časti Salt Lake City a s kuframi odprevádzal až do poslednej chvíle, som to zvládla.

Leteli sme do Ocean City v štáte Maryland za bratrancom jednej zo spomínaných dievčat. Mohli sme uňho pár nocí prespať, dokonca nám sľúbil, že sa popýta na robotu a zariadi odvoz z New Yorku do Ocean City.

maxresdefault

ocean-city-nj

Stratené v New Yorku

Do Marylandu sme nemali žiadny priamy let, preto sme pristáli v New Yorku, odkiaľ sme chceli ísť autobusom. Naše lietadlo meškalo a objednaný mikrobus medzitým odišiel. Uviazli sme na druhom najväčšom letisku na svete. Po zvážení všetkých možností, niekoľkonásobnom otravovaní všetkých policajtov a neúspešnom volaní Simoninmu bratrancovi, sme nastúpili k akémusi chlapíkovi, čo nás odviezol na autobusovú stanicu. Najbližší autobus nám išiel o 17 hodín. To znamenalo stráviť noc v centre. S ťažkými kuframi a finančne na mizine sme sa chvíľu motali po Times Square, a potom spali na stanici. Neboli sme jediné, dokonca sme stretli jednu Poľku s podobným osudom.

time new york

park-new-york-city-nyc-manhattan-162024

Konečná stanica = Ocean city

Po hodinách strávených v nebezpečnom New Yorku nasledovala cieľová zastávka – Ocean City. Chvíľu trvalo, kým sme si zohnali vlastné bývanie a stálu robotu. Ja som sa napokon zabývala s poriadkumilovnými Ukrajincami a jedným dievčaťom z Hongkongu, na ktorých som nemohla povedať krivé slovo. V Ocean City som robotu zmenila trikrát. Denne som prebicyklovala prinajmenšom 12 kilometrov, pretože moja posledná robota bola na míle vzdialená od ubytovania. Svoj bicykel by som ale nevymenila za žiadny iný dopravný prostriedok. Pracovala som veľa a behala z roboty do roboty. V porovnaní so Southwestern mi aspoň za každú odpracovanú hodinu zaplatili.

boardwalkSunsetOC-1-of-1-e1451447551767

Navždy v srdci

V multikultúrnom Ocean City som spoznala najlepších ľudí nielen z Ameriky, ale aj z východnej Európy, Ázie, či dokonca Afriky. Bola som rada, že som predsa len neodletela domov a užila si USA celé tri mesiace presne tak, ako som mala na začiatku naplánované. V práci sme mali takisto úžasný kolektív a s mnohými som sa rozlúčila so slovami, že sa ešte uvidíme. Chcela by som svoje slovo dodržať.

 

Autor – Karin Fronková, Future Generation Europe, photo – pexels.com

Cooltúra

Nechoďte na TO! Alebo áno? (recenzia)

it-theaters.jpg?fit=768%2C457&ssl=1

Kedysi dávno, ešte v časoch, keď sme si vo videopožičovni museli na to, kým sa k nám kazeta dostane poriadne dlho počkať (mladšia generácia sa v tomto komentári stráca už teraz) som sa nevedel dočkať, kým To uvidím. Nakoniec som z neho veľa nemal, kedže som značnú časť filmu presedel so zatvorenými očami. Zlaté časy, keď ešte film dokázal človeka, teda dieťa, vystrašiť. Potom som si To pozrel ako dospelý. O čosi neskôr som sa dopracoval aj ku knihe, teda bolo to vlani, keď knižné vydavateľstvo načasovalo ďalšie vydanie Kingovej novely priam ideálne. A nakoniec som zo strachom začal sledovať To (2017). Strachom z toho, že to dopadne ako Dunkirk či Vojna o planétu opíc. Našťastie to bolo neopodstatnené.

TO

Film je jednoducho skvelý. Od úvodnej scény, v ktorej si Georgie púšťa loďku až do konca má film Kingovskú atmosféru. Je to ucelené, dej má spád a hlavne nie je v ňom žiaden rušivý moment v podobe zbytočných dialógov či postáv. V porovnaní s pôvodným spracovaním mňa osobne sklamal iba hlas klauna, všetko ostatné bolo o poznanie lepšie. Pre mňa je tento film druhým najlepším spracovaním noviel Stephena Kinga hneď po Kubrickovom Osvietení, určite najlepší remake posledných rokov.

TO

Autor – Dávid Longa

CooltúraLifestyle

Rodinný festival s hudobným vkusom. MARINGOTAfest (Fotoreport)

na-Maringotu.jpeg?fit=768%2C513&ssl=1

To je tak, keď na festival, na ktorý sa chystáš celý rok, nestíhaš. Do  mesta Skalica sa chcem vybrať vlakom. Rýchlo balím vak, mikinu, keď to bude pršať, hrubé ponožky, keď to bude aj na druhý deň, mobil, snapback ( tú šiltovku, ktorú som si našiel o 3 týždne po Maringote v  BA ), spacák a stan  nechavám neposlušne doma. Myslím, že všetko už mám. Hurá na Maringotu.

Maringotafest.coolturak-1

NA STANICI V SKALICI.

Potrebujem sa dostať za mesto niekde do vínohradníckej oblasti.
Je 12:00. Pravý obed. Telefón vybitý. V staničnom šenku bude určite niekto, kto mi zavolá  taxi. Možno to bude sám hostinský a možno ma aj nakopne na nasledujúce dva dni v kráľovskom meste. „Hledáte neco?“ Skočí mi do toho starší pán. „ Áno, rád by som sa dostal na Maringotafest “. Zjavne nevie o čom hovorím. Nevadí. Aj tak ma odprevádza do centra mesta. V rýchlosti mi opisuje históriu, ukáže tradičný trh, dobrú reštiku a popri tom sa stále usmieva a zdraví ľudí na okolo.
A veru milý a ochotný človek. Pozdravujem.
Skalica je fakt krásne mesto a určite si zaslúži jedinečný festival. Tento pán, akoby symbolizoval atmosféru celej Maringoty. Atmosféru  slobody, pokoja a radosti zo života. Generácie návštevníkov, ktoré som ten víkend  na festivale videl, mi to iba potvrdili.
Maringotafest.coolturak-2
Maringotafest.coolturak-3
Organizátori na 6. ročník pozvali  netradičné hudobné mená, ktoré bežný poslucháč slovenského rádia pravdebodobne nepozná. Návštevník tak príjme do seba novú hudbu, nepoznanú a o to viac je to preňho hlbší zážitok. Ak k tomu pridáme zaujímavý  svahovitý areál, vznikne nám  malý festival s veľkým potencionálom pre široké okolie.
Podľa organizátorov patril tento ročník medzi najvydarenejšie. O rok to môže byť zase o niečo lepšie, napríklad vyriešením dlhých radov na pivo:) Poďme sa teraz spolu preniesť späť do doslova rodinnej atmosféry festivalu.
 

AFTERMOVIE – FEST MARINGOTA 2017

Maringotafest.coolturak-37 Maringotafest.coolturak-32 Maringotafest.coolturak-5

Maringotafest.coolturak-36 Maringotafest.coolturak-35 Maringotafest.coolturak-34 Maringotafest.coolturak-33 Maringotafest.coolturak-31 Maringotafest.coolturak-30 Maringotafest.coolturak-29 Maringotafest.coolturak-28 Maringotafest.coolturak-27 Maringotafest.coolturak-26 Maringotafest.coolturak-25 Maringotafest.coolturak-23 Maringotafest.coolturak-22 Maringotafest.coolturak-20

Maringotafest.coolturak-21

Maringotafest.coolturak-18 Maringotafest.coolturak-17 Maringotafest.coolturak-15 Maringotafest.coolturak-10 Maringotafest.coolturak-11 Maringotafest.coolturak-12 Maringotafest.coolturak-13 Maringotafest.coolturak-14 Maringotafest.coolturak-9 Maringotafest.coolturak-8 Maringotafest.coolturak-6

Maringotafest.coolturak-16 Maringotafest.coolturak-4

18 - 19.august

FOTO – Slávka Gajdošíková (rádio TLIS) ,  Video  – Erik Čermák , Text –  Denis Bolf

HudbaLifestyle

Si pripravený na festivalové leto?

to-je-ona.jpg?fit=768%2C512&ssl=1

Počujem chytľavý smiech. „Pítr“?

Brutálne teplo ma kope ráno zo stanu. Ako tak žmúrim, dej okolo stále pokračuje… Zisťujem, že mestečko ešte žije. Nespoznávam dokrčené tváre, s ktorými som len pár hodín späť skákal pred hlavným stageom. Zvláštne. Kto sú tí ľudia? Fakt by mal už niekto spraviť fotoreport zo stanového mestečka.

O tom, že my Slováci sa potrebujeme jednoducho kultúrne vyžiť, značia každoročne vypredané hudobné festivaly. Generácie obyvateľov sa presúvajú na letiská, polia či vodné nádrže, aby na pár dní vytvorili taký svoj štát v štáte. Vnímavejší obyvatelia mi dajú za pravdu, že na festivale sa vždy vytvorí určitá špeciálna atmosféra. Práve ňou sú jednotlivé ročníky špecifické. Teší ma , že v našich končinách si je z čoho vyberať. Aj z lokálneho festivalu sa za určité obdobie tvrdej organizačnej práce môže stať festival svetový. Pohoda, Grape a Uprising sú toho jasným príkladom. Svetoví umelci pomiešaní z našimi namixujú mocný kokteil kultúrneho zážitku. Takú terapiu šokom od juhoafrickej dvojice DIE ANTWORD si budem pamätať do konca života. Fakt mega koncert.

audience-1867754_1280

Svoje čaro majú aj rôzne lokálne menšie festivaly. Na Zelenej vode beží koncom júla Galotafest. Galota vznikla len pred 4 rokmi partiou aktívnych mladých ľudí. Myšlienka bola jednoduchá. Rozvoj a podpora alternatívnejšej kultúry v ich okolí. Ak chceš vidieť, ako má vyzerať práca hudobníka s publikom, Strapo ti to na tohtoročnej Galote predvedie .

Výnimočný areál hrá podstatnú úlohu aj v inej lokalite. V bývalom kameňolome sa hlási k slovu Maringota fest. Skalické lomy sú netradičným miestom, kde zo známymi aj neznámymi stráviš 2 krásne augustové večery. Organizátori pripravili nabitý line-up s dvomi stagemi v preLOMOVom 6.ročníku festivalu. Hovorí sa, že po zotmení sa v areáli dejú neopísateľné zážitky s pozitívnymi vedľajšími účinkami.

concert-1838594_1280

Možností, kde stráviť leto s kamošmi je naozaj veľa. Stačí kráčať so zdvihnutou hlavou a vybrať si. My v rádiu TLIS určite kráčame zo zdvihnutou hlavou a tešíme sa, ako to o pár mesiacov vypukne. Ako médium, ktoré svoju podstatu opiera o hudbu, chceme vzdať hold samotnému zvuku a presne to nám festivaly umožňujú. Sľubujeme, že my Tlisáci (fakt nás nie je málo ) navštívime každý jeden malý veľký festival vo svojom okolí. A prečo to vlastne všetko robíme?

Pretože milujeme hudbu ty Kontrabass!

Týmto článkom vyzývam práve teba , ak si sa dočítal až sem a to mi ver, že to nie je náhoda, aby si aj ty najbližšie leto nejaký festival navštívil. Keď nevieš čo s tvojimi poctivo zarobenými peniazmi, investuj ich do seba a príď spoznať kopec nových ľudí. Vidíme sa v stanovom….

„Pítr“ ?

Autor – Denis

zdroj photo – www.stocksnap.io

Hudba

O hudobnom marketingu

aaa.jpg?fit=768%2C563&ssl=1

V slovenskom hudobnom svete známe a zásadné vydavateľstvo SLNKO records pripravilo novú platformu v podobe troch hudobno-vzdelávacích workshopov. Po úvodnej časti o hudobnom marketingu nasledujú témy zamerané na autorské práva a produkciu.

Ako príklad bola uvedená slovenská kapela Longital (SLNKO records) a ich nový album DIVOKO. S názvom albumu silno kolaboruje cover, kde sú zachytení členovia kapely s vlčími hlavami. Na pozadí sa týčia zasnežené majestátne hory. Surová divočina je i vo videoklipe, ktorý sa natáčal takmer 2 roky vo Vysokých Tatrách. Ak si rozmýšľal nad tým, čo práve čítaš ( vlci, hory príroda), predstavil si si určitý príbeh. Presne to je zámerom marketingu hocakého produktu. VYTVORIŤ PRÍBEH.

hudobnFoto – autor: Koscik.photos

Z budgetu na videoklip si určite odlož časť na online marketing. Klip ťa vôbec nemusí stáť tisíce eur. Postačí ti kvalitný smartphone. Katarzia (SLNKO records) je toho dokonalým príkladom, keď svoj videoklip natočila na iphone s rozpočtom 0 EUR. Výsledkom je vyše 40 000 zhliadnutí na Youtube.

FACEBOK alebo YOUTUBE ?

FB ako najväčšia a najvplyvnejšia sociálna sieť si určuje podmienky aj v tomto smere. Po sharovaní hocakého videa z Youtube, FB ukáže len malú foto z videa, čo je pre vizuálny dojem neprípustné. Odporúča sa nahrať videoklip na FB, ktorý miluje videá a patrične ťa za to odmení – väčším engagementom (viac ľudí uvidí video). Samozrejme, videoklip nahraj aj na Youtube na svojom vlastnom kanáli.

OK, klip máš na určitých sociálnych sieťach, ale ako dostať tvoju produkciu viac medzi ľudí? Vieš, kto sú tí ľudia? Kto sú tvoji fanúšikovia? Jedným z výborných nástrojov na meranie návštevnosti a klikanosti je Google Analytics. S trochou tréningu v Analytics vieš zistiť dôležité demografické údaje tvojho fanúšika (potencionálneho zákazníka ), napr. o aké hudobné žánre sa zaujíma, jeho vek a veľa ďalších dát, ktoré potrebuješ pri cielení reklamných kampaní. FB aj Youtube majú samozrejme svoje vlastné štatistické ukazovatele, na ktorých sa dá stavať. Pamätaj – POZNAJ SVOJHO FANÚŠIKA. 

Ak si kapela, producent, DJ, alebo ktokoľvek produkujúci pre ľudí, musíš mať funpage na sociálnych sieťach FB, Instagram, Snapchat…

V jednoduchosti:
– FB – v súčasnosti by mal byť tvoj hlavný kanál, kde ide hlavne o obsah (text).
– Instagram – je zameraný na kvalitné fotky. Niečo ako tvoja galéria.
– Snapchat – tvoj denník, realityshow. Keďže jeho hlavnú funkciu okopíroval Instagram, tak bez Snapu sa kľudne zaobídeš.

original

Dôležité je pravidelné postovanie. Odporúča sa 4 – 5 postov do týždňa. FB si pamätá výsledky posledných interakcií ( likes, komenty, sharovania ) a na ich základe pustí príspevok medzi viac ľudí. Najväčší engagement je prvých 2,5 hod od vypustenia tvojho príspevku na sieť.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou komunikácie na sociálnych sieťach je autenticita. Čiže v jednoduchosti, na nič sa nehrať – fanúšikovia to skôr, či neskôr vycítia. Aký si v real živote, alebo aký si v textoch, tak vystupuj na nete. Postupne si vytvoríš s fanúšikom vzťah, ktorý je z dlhodobejšieho hľadiska podstatný pre tvoj predaj (kúpi lístok na koncert, album, merch…). Cez svoj funpage nemusíš zdielať len svoje produkcie (pri odporúčanom postovaní 4-5 do týždňa je to ťažké) , ale môžeš sa ukázať, ako človek, ktorý sa vyzná v hudbe, v iných žánroch. Buď vtipný, poukazuj na rôzne problémy z hudobného sveta, staň sa akýmsi malým médiom. Len tak sa predsa nehovorí, že sociálne médiá majú obrovský vplyv.

Facebook algoritmy pracujú na šikovnej báze. Ak chceš mať väčší engagement – priplať si. Teda ak máš funpage s 1000 likes neznamená to , že príspevok (foto, článok) uvidí 1000 ľudí. FB ťahá od užívateľov peniaze. Dá sa to obísť tým, že budeš mať super príspevky, ktoré budu tvoji fanúšikovia sharovať sami, čiže tzv. organický obsah.

Pre Instagram je prvotná pekná fotografia. Vôbec k nej nemusíš mať dlhý text, tak trocha ti pomôžu hashtagy, ale pozor len v malom množstve. Prehastagovaný obrázok sa pomaly stáva out. Keďže Facebook vlastní Instagram, môžeš si účty prepojiť. Ocení to tvoj marketér a budeš mať efektívnejšie kampane. Účet si môžeš nastaviť ako firemný, čiže pod každým obrázkom uvidíš interakciu, t.j koľko ľudí ho videlo.

15110933_10208039509209811_620218793200598720_o#nohamiNazemi

Uvedomujem si, že sú to (pre niekoho) nové informácie a je to len časť toho, čo všetko sa dá robiť v online marketingu, ale bohužiaľ, dnes je nevyhnutné byť na sociálnych sieťach. Tvoji fanúšikovia sú na nete, tvoj manažér je na nete a aj ty si na nete. Takže buď sa začneš vzdelávať v online marketingu alebo svoj drahocenný čas ušetríš a za niekoľko eur si zaplatíš človeka, ktorý ti s tým pomôže.

Cenné rady a skúsenosti nám prišli porozprávať odborníci z marketingových agentúr PS:Digital a Tomatoes.

Report – Denis Bolf Foto – stocksnap.io

Lifestyle

Kniha, ktorá mi zmenila život

margaret-keane-sas-652x489.jpg?fit=652%2C489&ssl=1

Bez zákazov a moralizovania. Autor ponúka osobný príbeh a skvelú pointu. Kniha ukazuje fajčiarovi cestu, ako si uvedomiť svoju závislosť, sebakriticky posúdiť jej pozadie a nakoniec sa od nej odpútať.

cigarette-1533104_960_720

Allen Carr ešte v roku 1983 vyfajčil 100 cigariet denne. Do dňa keď začal mať zdravotné problémy, našiel metódu, ktorá ho fajčenia zbavila. Vzdal sa povolania audítora a v Anglicku začal organizovať jeho prvé semináre, ktoré vzbudili taký záujem, že ľudia čakali mesiace pokým sa na nich dostane rada.

Fajčenie je celosvetový fenomén. Vedeli ste, že každé potiahnutie cigarety transportuje malú dávku nikotínu cez pľúca do mozgu a táto dávka pôsobí  rýchlejšie než heroín? Nie?  Ani tento silný argument v mnohých prípadoch nestačí presvedčiť. Super je, že kniha nie je len marketingovým ťahom pre jeho semináre. Ponúka situácie, nálady a dopodrobna rozoberá fajčiarove pocity v rôznych štádiách, ktoré dotyčný prežíva. Chvíľami som mal pri čítaní knihy dojem, že ma autor špehuje. Prepadol ma strach. Nevedel som si predstaviť môj svet bez cigarety. Kniha je skvelá v tom, že prichádzajú autorové reakcie a všetko čo sa vo mne pri čítaní odohrávalo mi dokázal vysvetliť.
tobacco-1492119_640
Prestal som fajčiť tak jednoducho ako sa len dá a mám radosť, že sa mi táto úžasná kniha dostala do rúk. Ak práve čítate tento článok a ste radi, že ste nikdy nezačali, určite poznáte niekoho, kto sa v tomto zlozvyku utápa a môžete mu odporučiť cestu von. Buďte však opatrní. Pre fajčiarov je ich neresť veľmi citlivou témou a môžete sa dočkať aj negatívnych reakcii. Hovorím z vlastnej skúsenosti. 
.Skus knihu –  Snadná cesta jak přestat kouřit. Za pokus to rozhodne stojí.
Táto kniha dokáže zbúrať predsudky len musíte čítať pozorne a spolupracovať.
J K.
foto – pixabay.com

Cooltúra

Taký Neburtonovský Burton – Recenzia

01-life-in-pics-tim-burton.w529.h352.jpg?fit=529%2C352&ssl=1

Tim Burton je bezpochyby geniálny režisér, ktorý si svojou tvorbou vytvoril typický burtnovský vesmír. Po snímkach ako Beetlejuice, Batman, Nožnicovoruký Edward, Ospalá diera, Mŕtva nevesta, Charlie a továreň na čokoládu či Alica v krajine zázrakov prichádza so šokojúcim, životopisným príbehom Big Eyes.

bigeyes2

Zlaté americké 50. a 60. roky, jazzové San Francisco a neznámy miestny maliar Walter Keane sa pomaly dostáva do povedomia umeleckej verejnosti. Na trhu sa objavujú záhadné obrazy s hypnotizujúcimi veľkými očami. Walter je v prvom rade výborny rečník a promotér, ktorý so svojím darom reči spôsobil doslova revolúciu v komercializácii populárneho umenia. Má to však háčik. Walter Keane geniálne vytvoril okolo seba dogmu (hlavne cez s priateleného novinára bulvárného platku) vzdelaného umelca, ktorý napríklad študoval umenie v Pariži. Kvalitný osobný  príbeh predáva. Svojou vychcansťou a šibalským úsmevom drží tajomstvo pred verejnosťou  po celé roky. Cestuje po svete a prijíma ocenenia za “cudzie„ diela.

big-eyes

Kto je ale autor?
Za všetkým hľadaj ženu platí trefne aj v tomto prípade. Nádherné kukaté obrazy maľuje jeho pôvabná žena  Margaret  Keane, ktorá po celý čas naivne hrá Walterovu schizofrenickú hru. Šokujúca pravda samozrejme vyjde na svetlo sveta a spor sa tiahne až pred súd, kde predvádza Walter  prehnaný herecký výkon, ktorý som mu počas filmu miestami veril aj ja.
Inak konečne civilnejší Burton vo svete normálnych(?) ľudí. Žiadne majstrovské dielo, alebo?  A dorazila ma hudba – Lana Del Rey.
Taký Neburtonovský Burton.
Film je inšpirovaný skutočným príbehom umelkýňe Margaret  Keane ART
margaret-keane-sas-652x489
Official trailer

autor – RAPtilián

LifestyleNa Zemi to žije

Jaké to je vyrůstat na Ibize, nejslavnějším party ostrově na světě

ibiza.jpg?fit=768%2C512&ssl=1

Vždycky je lehký hádat reakce lidí na to, když jim řeknu, že jsem vyrůstala na Ibize. Nejčastěji si představujou, že jsem svou pubertu strávila chroupáním extáze, popíjením sangrie před klubem Amnesia, že jsem vedla život zběsilýho, nezničitelnýho párty-fénixe, kterej se každý ráno rodí z plamenů, co na plážích přímo před bary chrlí ženský v propocenejch koženejch korzetech a s krajně nepraktickejma ozdobama do vlasů.

„No, a tví rodiče tam furt žijou?” ptají se mě. „Provozujou tam nějakej klub?”

Skutečnost se od takovejch představ nemůže lišit víc: moje máma je učitelka a nevlastní tatík právníkem. Jinak to žije spíš kolem San Antonia, kde se soustřeďuje většina tanečních klubů. Jinak tu maj lidi celkem obyčejný zaměstnání, jezděj autem, kupujou si pomerančovej džus radši k snídani, než by si ho míchali s vodkou. Lidi tu chodí do školy. A pokud se podobaj mně, jsou nemilosrdně šikanovaný za svoje příjmení, bledost a zálibu v oblečení, který poněkud překračuje omezený hranice přijatelnosti na ostrově, co je v zásadě jen skupinkou malých ostrovních městeček, který Středozemní moře úspěšně izoluje od zbytku skutečnýho světa.

ZÁLIV V OLD TOWN. FOTO DAVID SIM VIA WIKIMEDIA COMMONS

what-its-like-to-grow-up-in-ibiza-459-body-image-1437409704

Knihu s názvem The White Island: The Extraordinary History of the Mediterranean’s Capital of Hedonism napsal Stephen Armstrong v roce 2005. A to v době, kdy měla Ibiza už pověst nejlepšího party-ostrova v Evropě, ale ještě před tím, než Španělsko zasáhla krize tak ochromující silou, že ulice lemovaly nedokončené domy a míra nezaměstnanosti se vyhoupla nad 25%. Nezaměstnanost mladých se vyšplhala ještě dvakrát výš.

„Ibiza se dost změnila, ale pro mě je to stále kouzelné místo,” říká Stephen. „Je těžké to vyjádřit. Nejsem duchovně založený, ale dostaví se mi vždycky takový pocit klidu a míru, když z letiště vjíždím do nitra ostrova. Jako bych ten ostrov cítil. Lidé na něj cestují, aby objevili sami sebe, aby si užili tu vespolnost a osvobozenou mysl.”

privilegeweb21

Je fascinující slyšet vyjádření pocitu, kterej mi je blízkej, přestože není spojenej s místem, kde jsem vyrostla. Svoboda, smět být sama sebou, aniž by mě kdokoliv soudil, všeobjímající sounáležitost, vymanit se z pout svýho dospívání; to byly pocity, který jsem zažila v osmnácti. Ne na Ibize, ale v Londýně.

Když jsem byla v pubertě, příčila se mi maloměšťácká mentalita mejch kámošů, toužila jsem po dni, kterej bych prožila ve vzrušujícím městě plným kultury, tam, kde jsem měla pocit, že patřím.

Lydii je 25. Chodily jsme spolu na základku i střední a naše cesty se rozdělily, když odešla studovat vysokou do Barcelony. Dnes po třech letech pracuje v létě na letišti a doufá, že se jí podaří našetřit na magisterský studium (skoro až podmínka pro mladý španělský absolventy, který si sháněj zaměstnání v oboru). Je neuvěřitelně talentovaná, z bilingvální rodiny, ambiciózní a velmi pracovitá, jen prostě není práce. Bydlí na přijatelným místě u rodičů, což se skoro očekává, dokud si nenajdete manžela, jemuž pak budete vařit a uklízet. Jestli můj popis dělá z naší společnosti zpátečnickou, je to proto, že jí taky je. Realita se absolutně neslučuje s životem, kterej si s Ibizou spojujete.

coupon-1365603714

Ibiza je super místo na prázdniny nebo dovolenou, ale zdejší všední život není ani rájem pro opuštěný duše, ani nebem levnýho alkoholu a drog. Když jsem se Stephena zeptala, proč má naše generace na Ibizu tak rozdílný pohledy, reagoval: „Na dovolenou je moc drahá, což znamená, že hodně z toho, co ostrov nabízí, není dosažitelný pro mladý turisty. Ale co je důležitější: Je to místo, kam si jezdívali zašukat tvoji rodiče. Tak proč na něj vůbec jezdit?”

Na tom něco bude. Když jsem ještě chodila do školy, většina rodičů mých spolužáků zažila první vlnu ibizskýho hédonismu. Ti, kteří se na Ibize nenarodili nebo na ní nevyrostli, přijeli v šedesátejch a sedmdesátejch letech, aby zde zažili svůj sen. Když jsem vyrůstala, většina z nich ještě nosila roztrhaný džíny, etno-vzory a ve svejch dobře udržovanejch zahradách kouřila trávu. Nejvíc cool věc na tom pohybovat se mezi jejich 13letejma dětma? Být tam jako malá prudérka, oblečená v polo tričku a s pečlivě upravenýma vlasama, jako karikatura mladý konzervativky. Inu, rebelie má mnoho podob.

Antonio vede malej bar s názvem Jazz na Figueretas, jedné z turisticky nejrušnějších pláží na ostrově. Je to ale také místo, kde žije spousta chudých rodin. Bar je tmavý a tichý, v televizi na stěně běží fotbal, prodává se tu levný pivo a se štamgasty Antonio chodí na cigáro a kecá s nima o počasí, kšeftech a o tom, jak se maj děti a pes. Jeho bar je daleko od barů v San Antoniu, kde se rekreujou Britové, s levným alkoholem a nedostatečně oblečeni. Tyhle areály se vůbec nepodobaj těm domům, postaveným kolem cest, s kluby, díky kterejm se Ibiza proslavila. Antonio se na ostrov dívá reálně a myslí si, že pokud se něco nezmění, tonoucí Ibiza by mohla poslední stéblo, kterého se chytala, pustit nadobro.

01_e15ibiza_1135416k

„Pokud se tu má změnit tvář turismu, měli by se do věci víc vložit politici,” říká. „Měli bychom si znovu začít všímat moře, pláží, flamenka. Okolí víc zpřístupnit širším vrstvám třeba jen postavením více cyklostezek. Lidi si myslí, že motorky jsou lepší, protože jsou rychlejší, ale tohle je třeba součást problému. Než by se na chvíli zastavili, všecko by spíš urychlili.”

Trochu zpomalit by bylo určitě fajn. Způsob, kterým dnes cestujeme, je tak vzdálen tomu, co zažívali naši rodiče, že už se nikde nenajde místo, který by sjednotilo celou generaci v podobným duchu. Můžem si sehnat let za hubičku, vyspat se v motelu nebo nejlevnějším hotelu a zjistit si o destinaci všecko ještě před tím, než jí dosáhneme. Na TripAdvisoru je měsíčně 340 milionů lidí, co se sháněj po skrytých pokladech a prohlížej si streetview cesty z letiště.

„Možná už není co objevovat,” říká Stephen, když se bavíme o mých kámoších a vyměňujem si názory na to, jak dnes cestujeme.

To platí o mnoha místech, ale překvapivě ne o Ibize – některá z těch nejlepších míst, která čekají, až budou objevena, se ještě na ostrově skrývají, a když je najdete a zamilujete si je, nechte si je na prázdniny. Stravte na nich pár týdnů, užívejte si tu krásu, kulturu, jídlo a klid. Ale nežijte tu. Život na Ibize znamená život v krásné přírodě a nadupaný léto. Ale taky znamená zimy, kdy se vám stejská po zábavě a kultuře, přemejšlíte o nejistý budoucnosti svýho zaměstnání, připraveni o možnost skočit na vlak nebo bus kdekoliv, třeba jen pár měst za rodnou vsí.

Podívejte se také na náš dokument: ‘Big Night Out: Ibiza’

                                        

Autor – Sirena Bergman, zdroj – vice.com

Cooltúra

Najčítanejšie knihy sveta – poznáš ich ?

sunset-485016_640.png?fit=640%2C436&ssl=1

Hľadáte knihu, pri ktorej môžete zrelaxovať a oddýchnuť si? Lenže výber je obrovský – veľa obalov aj názvov, autorov a diel, ktoré nepoznáte a ani nemáte čas spoznať. Čo keby ste siahli po jednej z najčítanejších a najpredávanejších kníh sveta?

-POP (4)
Biblia
Sväté písmo a jeho výpovede o Bohu sú najčítanejšou knihou na svete, ktorá predstavuje kolekciu 66 kníh, ktoré boli písané po dobu 16 storočí. Za ten čas sa z posolstva Božieho predali takmer 4 miliardy výtlačkov, ktoré nájdete vo väčšine domácností, a to nielen v našej krajine.
Citáty z diela predsedu Mao Ce-Tunga.
820 miliónov výtlačkov knihy, ktorá bola publikovaná v rokoch 1946 až 1976, sa predalo v Číne. Ide o malú červenú knižku, ktorá obsahuje rôzne prejavy, citáty a vyhlásenia vtedajšieho vodcu Čínskej komunistickej strany.
Alchymista
Paulo Coelho je v súčasnosti jeden z najčítanejších autorov, ktorý napísal aj dielo Alchymista, ktorého sa predalo 65 miliónov výtlačkov. Príbeh hovorí o chudobnom pastierovi, ktorý sníva o tom, že jedného dňa precestuje celý svet. Cestou stretáva alchymistu, ktorý mu napomáha spoznať svoje vnútorné ja. Táto kniha je zapísaná aj v knihe rekordov ako najprekladanejšia kniha sveta od stále žijúceho autora.
Mysli a zbohatni
Autor s honosným menom Napoleon Hill napísal jednu z najlepších kníh, ktoré sú návodom na to, ako zbohatnúť. Aj keď má už svoj vek, je stále predávaná a úspešná, čo potvrdzuje aj 30 miliónov kusov medzi ľuďmi.
Harry Potter
J. K. Rowlingová spôsobila svojou knihou vo svete rozruch a senzáciu. Vďaka nej začali deti opäť čítať. Vytvorila sériu siedmich románov, ktorých sa predalo viac ako 400 miliónov výtlačkov. Kniha hovorí o príbehu mladého čarodejníka Harryho a jeho priateľov, ktorí prežívajú svoje dospievanie v čarodejníckej škole plnej tajomstiev, ktoré sa postupne rozuzľujú. Kniha je pôvodne detským románom, avšak je napísaná tak, že zaujme aj dospelých.
Pán prsteňov
Séria kníh od Tolkiena je fantasy príbehom, ktorý bol aj úspešne sfilmovaný. Táto epická trilógia o priateľstve, svornosti, láske a hľadaní predala 103 miliónov kópií a autor na nej pracoval 13 rokov. Čitatelia sa môžu ponoriť do čarovného sveta, ktorý sa nazýva Stredozem, a jeho končiny sú tak detailne opísané,že čitateľ na chvíľu uverí v jeho skutočnosť.
Da Vinciho kód
Kniha, ktorá spôsobila vo svete škandál, sa predala v počte 57 miliónov kópií. Autorom je pán Brown, ktorý napísal príbeh o vedcovi, ktorý má vášeň v symboloch a vyšetruje vraždu v najznámejšom múzeu. Keď sa však zistí, že vražda je iba časťou záhadných šifier, ktoré sa nachádzajú tiež v dielach slávneho Da Vinciho, začne sa veľké pátranie po pravde.
Twilight
Iba prednedávnom vyšla posledná časť ságy od Stephanie Meyerovej, ktorá zaujala tínedžerov na celej planéte. 43 miliónov kópií a štyri časti hovoria o dievčati, ktoré sa zamilovalo do upíra. Táto sága je mnohými odsudzovaná a inými milovaná, napriek tomu však bola sfilmovaná s veľkým úspechom najmä u mladých dievčat.
Odviate vetrom
Romantická dráma, ktorú napísala Margaret Mitchellová, hovorí o nádhernej dcére prísneho plantážnika. Ten ju núti riadiť sa spoločenskými pravidlami a tradíciami, ktoré však ona poruší a zaľúbi sa do zasnúbeného muža. Kniha sa predala v 33 miliónoch výtlačkov, vyhrala Pulitzerovu cenu a jej filmová adaptácia bola ocenená soškou.
Denník Anny Frankovej
Poslednou knihou v zozname najčítanejších kníh, ktoré by vás mohli zaujať, je kniha od rovnomennej autorky. Tá opisuje obdobie, počas ktorého sa musela skrývať pred nacistickými vojakmi v Amsterdame, aje jedným z najúspešnejších dokumentov opisujúcich hrôzu vtedajšieho sveta. Kniha od roku 1974 predala 27 miliónov výtlačkov a dočkala sa prekladu do 50 jazykov.
Zdroj – Slovenská univerzitná knižnica