main

LifestyleNa Zemi to žije

Jaké to je vyrůstat na Ibize, nejslavnějším party ostrově na světě

ibiza.jpg?fit=768%2C512&ssl=1

Vždycky je lehký hádat reakce lidí na to, když jim řeknu, že jsem vyrůstala na Ibize. Nejčastěji si představujou, že jsem svou pubertu strávila chroupáním extáze, popíjením sangrie před klubem Amnesia, že jsem vedla život zběsilýho, nezničitelnýho párty-fénixe, kterej se každý ráno rodí z plamenů, co na plážích přímo před bary chrlí ženský v propocenejch koženejch korzetech a s krajně nepraktickejma ozdobama do vlasů.

„No, a tví rodiče tam furt žijou?” ptají se mě. „Provozujou tam nějakej klub?”

Skutečnost se od takovejch představ nemůže lišit víc: moje máma je učitelka a nevlastní tatík právníkem. Jinak to žije spíš kolem San Antonia, kde se soustřeďuje většina tanečních klubů. Jinak tu maj lidi celkem obyčejný zaměstnání, jezděj autem, kupujou si pomerančovej džus radši k snídani, než by si ho míchali s vodkou. Lidi tu chodí do školy. A pokud se podobaj mně, jsou nemilosrdně šikanovaný za svoje příjmení, bledost a zálibu v oblečení, který poněkud překračuje omezený hranice přijatelnosti na ostrově, co je v zásadě jen skupinkou malých ostrovních městeček, který Středozemní moře úspěšně izoluje od zbytku skutečnýho světa.

ZÁLIV V OLD TOWN. FOTO DAVID SIM VIA WIKIMEDIA COMMONS

what-its-like-to-grow-up-in-ibiza-459-body-image-1437409704

Knihu s názvem The White Island: The Extraordinary History of the Mediterranean’s Capital of Hedonism napsal Stephen Armstrong v roce 2005. A to v době, kdy měla Ibiza už pověst nejlepšího party-ostrova v Evropě, ale ještě před tím, než Španělsko zasáhla krize tak ochromující silou, že ulice lemovaly nedokončené domy a míra nezaměstnanosti se vyhoupla nad 25%. Nezaměstnanost mladých se vyšplhala ještě dvakrát výš.

„Ibiza se dost změnila, ale pro mě je to stále kouzelné místo,” říká Stephen. „Je těžké to vyjádřit. Nejsem duchovně založený, ale dostaví se mi vždycky takový pocit klidu a míru, když z letiště vjíždím do nitra ostrova. Jako bych ten ostrov cítil. Lidé na něj cestují, aby objevili sami sebe, aby si užili tu vespolnost a osvobozenou mysl.”

privilegeweb21

Je fascinující slyšet vyjádření pocitu, kterej mi je blízkej, přestože není spojenej s místem, kde jsem vyrostla. Svoboda, smět být sama sebou, aniž by mě kdokoliv soudil, všeobjímající sounáležitost, vymanit se z pout svýho dospívání; to byly pocity, který jsem zažila v osmnácti. Ne na Ibize, ale v Londýně.

Když jsem byla v pubertě, příčila se mi maloměšťácká mentalita mejch kámošů, toužila jsem po dni, kterej bych prožila ve vzrušujícím městě plným kultury, tam, kde jsem měla pocit, že patřím.

Lydii je 25. Chodily jsme spolu na základku i střední a naše cesty se rozdělily, když odešla studovat vysokou do Barcelony. Dnes po třech letech pracuje v létě na letišti a doufá, že se jí podaří našetřit na magisterský studium (skoro až podmínka pro mladý španělský absolventy, který si sháněj zaměstnání v oboru). Je neuvěřitelně talentovaná, z bilingvální rodiny, ambiciózní a velmi pracovitá, jen prostě není práce. Bydlí na přijatelným místě u rodičů, což se skoro očekává, dokud si nenajdete manžela, jemuž pak budete vařit a uklízet. Jestli můj popis dělá z naší společnosti zpátečnickou, je to proto, že jí taky je. Realita se absolutně neslučuje s životem, kterej si s Ibizou spojujete.

coupon-1365603714

Ibiza je super místo na prázdniny nebo dovolenou, ale zdejší všední život není ani rájem pro opuštěný duše, ani nebem levnýho alkoholu a drog. Když jsem se Stephena zeptala, proč má naše generace na Ibizu tak rozdílný pohledy, reagoval: „Na dovolenou je moc drahá, což znamená, že hodně z toho, co ostrov nabízí, není dosažitelný pro mladý turisty. Ale co je důležitější: Je to místo, kam si jezdívali zašukat tvoji rodiče. Tak proč na něj vůbec jezdit?”

Na tom něco bude. Když jsem ještě chodila do školy, většina rodičů mých spolužáků zažila první vlnu ibizskýho hédonismu. Ti, kteří se na Ibize nenarodili nebo na ní nevyrostli, přijeli v šedesátejch a sedmdesátejch letech, aby zde zažili svůj sen. Když jsem vyrůstala, většina z nich ještě nosila roztrhaný džíny, etno-vzory a ve svejch dobře udržovanejch zahradách kouřila trávu. Nejvíc cool věc na tom pohybovat se mezi jejich 13letejma dětma? Být tam jako malá prudérka, oblečená v polo tričku a s pečlivě upravenýma vlasama, jako karikatura mladý konzervativky. Inu, rebelie má mnoho podob.

Antonio vede malej bar s názvem Jazz na Figueretas, jedné z turisticky nejrušnějších pláží na ostrově. Je to ale také místo, kde žije spousta chudých rodin. Bar je tmavý a tichý, v televizi na stěně běží fotbal, prodává se tu levný pivo a se štamgasty Antonio chodí na cigáro a kecá s nima o počasí, kšeftech a o tom, jak se maj děti a pes. Jeho bar je daleko od barů v San Antoniu, kde se rekreujou Britové, s levným alkoholem a nedostatečně oblečeni. Tyhle areály se vůbec nepodobaj těm domům, postaveným kolem cest, s kluby, díky kterejm se Ibiza proslavila. Antonio se na ostrov dívá reálně a myslí si, že pokud se něco nezmění, tonoucí Ibiza by mohla poslední stéblo, kterého se chytala, pustit nadobro.

01_e15ibiza_1135416k

„Pokud se tu má změnit tvář turismu, měli by se do věci víc vložit politici,” říká. „Měli bychom si znovu začít všímat moře, pláží, flamenka. Okolí víc zpřístupnit širším vrstvám třeba jen postavením více cyklostezek. Lidi si myslí, že motorky jsou lepší, protože jsou rychlejší, ale tohle je třeba součást problému. Než by se na chvíli zastavili, všecko by spíš urychlili.”

Trochu zpomalit by bylo určitě fajn. Způsob, kterým dnes cestujeme, je tak vzdálen tomu, co zažívali naši rodiče, že už se nikde nenajde místo, který by sjednotilo celou generaci v podobným duchu. Můžem si sehnat let za hubičku, vyspat se v motelu nebo nejlevnějším hotelu a zjistit si o destinaci všecko ještě před tím, než jí dosáhneme. Na TripAdvisoru je měsíčně 340 milionů lidí, co se sháněj po skrytých pokladech a prohlížej si streetview cesty z letiště.

„Možná už není co objevovat,” říká Stephen, když se bavíme o mých kámoších a vyměňujem si názory na to, jak dnes cestujeme.

To platí o mnoha místech, ale překvapivě ne o Ibize – některá z těch nejlepších míst, která čekají, až budou objevena, se ještě na ostrově skrývají, a když je najdete a zamilujete si je, nechte si je na prázdniny. Stravte na nich pár týdnů, užívejte si tu krásu, kulturu, jídlo a klid. Ale nežijte tu. Život na Ibize znamená život v krásné přírodě a nadupaný léto. Ale taky znamená zimy, kdy se vám stejská po zábavě a kultuře, přemejšlíte o nejistý budoucnosti svýho zaměstnání, připraveni o možnost skočit na vlak nebo bus kdekoliv, třeba jen pár měst za rodnou vsí.

Podívejte se také na náš dokument: ‘Big Night Out: Ibiza’

                                        

Autor – Sirena Bergman, zdroj – vice.com

LifestyleNa Zemi to žije

Coffee shopy v Amsterdame

amsterdam-1454262_640.jpg?fit=640%2C426&ssl=1

Mnohí nás si pamätajú nasledujúci slávny dialóg medzi gangstermi Johnom Travoltoma Samuelom L. Jacksonom z filmu Pulp Fiction. Pre veľa ľudí je práve legálny predaj hašiša hlavným dôvodom a cieľom cesty do Amsterdamu, i napriek tomu, že nič viac o holandskom systéme držania a predaja ľahkých drog nevedia.

,,Hašiš je tam legálny, čo …”,,Fakt, legálny. Ale nie zas tak úplne. Nemôžeš prísť do reštaurácie, ušúľať si ho a začať bafkať. Chcú po tebe, aby si húlil doma, alebo na určených miestach. “,,A čo hašišové bary?”,,No, ja ti to vysvetlím. Je legálne to húliť, je legálne to vlastniť. Pokiaľ si majiteľ hašišového baru , môžeš to predávať. Môžeš to mať i pri sebe, no to je fuk. Dobre ma počúvaj. Keď ťa v Amsterdame zastaví policajt, nemá právo ťa prehľadávať. Toto právo fízel v Amsterdame nemá.”,,No ty brďo, tam idem, už nemusíš nič hovoriť, idem tam.”

 Toto politické povolenie užívania drog vzniklo už v 70. rokoch 20. storočia

amsterdam-711785_640

V snahe úradov o rozlíšenie užívateľov ľahkých drog (ako marihuana) od obchodníkov s tvrdými drogami. Nezabúdajte, že predaj tvrdých drog zostáva i naďalej na území Holandska kriminálnym činom. Pravdou však je, že všetky dostupné informácie potvrdzujú zníženie predaja heroínu, kokaínu a extázy od otvorenia coffee shopov. Z toho vyplýva, žepravdepodobnosť ponuky ,,niečoho tvrdšieho” je minimálna. V jej prípade odpovedajte záporne, sami sa ani nepýtajte. Amsterdamská polícia je, i keď sa to nezdá, v strehu. Od vstupu do EU sa kontrola omamných a iných látok zásadne zvýšila! Rovnako akoostražitosť voči podozrivým osobám.

beauty-863063_640

 Amsterdam je rajom predovšetkým pre milovníkov „trávy“, za mierne sa tu okrem marihuany považujú napr. ešte i halucinogénne huby. Vo svojej podstate je v ukážke zmienené všetko podstatné. Spomínanými hašišovými barmi sú tzv. coffee shopy, ktorých na území hlavného mesta nájdete viac než dvesto. Nikde inde, tzn. v reštauráciách, na ulici, v parkoch nie je fajčenie marihuany dovolené. Na tento účel sú vyhradené práve tieto miesta, ktoré klamú svojim názvom. Do coffee shopov ľudia skutočne neprichádzajú,aby pili kávu.

 Menu má v zásade dve položky: marihuanu a hašiš

Ponuka je tu naozaj široká. Menu má v zásade dve položky: marihuanu a hašiš. Druhov je však neúrekom (afganské, miestne, kolumbijské …). Každý barman má povinnosť viesť záznam s popisom odrôd a krajín, z ktorých pochádzajú. Na požiadanie dostanete práve takéto ,,menu”.  Cena je udávaná za gram. Zo značiek skúste najdoporučovanejší Skunk, White Widow či Super Silver Haze. Pokiaľ sa v Amstre budete zdržovať dlhšie, je možné zjednať si zľavu.

 travel-694675_640

 Podľa zákona má každý človek právo nosiť pri sebe alebo viditeľne užívať okolo 5 g. Ponúka sa hneď niekoľko možností. Buď navštívite bar a kúpite si trebárs vrecko (za 10-25 euro) a ako už bolo zmienené, vybafkáte si ho v pohode doma, alebo si dáte ušúľaný joint priamo v cofee shope cca za 2,5- 4 eura. V zásade nemusíte ani fajčiť, pokiaľ ste začiatočník (newbee), bude vám bohato stačiť v zadymenej miestnosti len sedieť – hneď vám bude veselšie. Okrem cigariet sú v ponuke aj kúzelné muffiny, ktoré stoja okolo 5euro, ich účinok by som naozaj nepodceňovala. Síce sa tento magický koláč tvári nevinne, ale za dve či tri hodinky ukáže svoju silu. Takže sa rozhodne neprejedajte! To isté platí o šťastných pizzách.

 Ďalšou zásadou, pokiaľ nechcete, aby vám bolo skutočne zle, je nepiť na tieto pochutiny alkohol. Ten sa od roku 2007 v coffee shopoch ani nepredáva, od roku 2008 si tu nekúpite ani obyčajné cigarety (úrady udávajú, že tabak je škodlivý pre zdravie druhých, i keď nie je jasné, prečo tento istý problém nemajú s dymom marihuany).

 Čo sa týka atmosféry, tak ta má jedinečné kúzlo. Obchodíky sú síce rôzne špecializované (70. roky, Jamajka …), ale pohodovú atmosféru, príjemných a usmievavých ľudí a hudbu uvidíte a počujete všade. Napriek tomu nechoďte sami, nefajčite s cudzími ľuďmi a nenoste so sebou cenné veci.

amsterdam-922263_640

Celkom nedávno bola nariadená záverečná okolo polnoci. V centre a pri ulici červených lucerien Red Light District tieto ,,kaviarne” ale fungujú v podstate do rána. Neplnoletým nie je vstup zakázaný, ale pokiaľ ešte nemáte 18, nepočítajte s tým, že vám produkt z ,,trávy” predajú. V niektorých sa ukazuje pas priamo pri vstupe, v iných až pri objednaní. S touto možnosťou je preto treba rátať.

brown-20804_640

Relaxácia v tolerantnom Holandsku pôsobí tak, že turisti strácajú svoju ostražitosť. Nerobte túto chybu aj vy. V žiadnom prípade si nenoste domov suveníry. I pri neviditeľnosti hraníc vám za nájdenie balíčka hrozí pokuta až 45 000 eur či 4 roky vo väzení. A verte, že chytiť nič netušiacich turistov vracajúcich sa z Amsterdamu je koníčkom ako nemeckých, belgických, tak  francúzskych colníkov. Od coffee shopov je potrebné odlíšiť smart shopy, ktoré sa špecializujú na predaj hubičiek. Inteligentných obchodov je tu menej, predsa ich v centre pár nájdete. Najnavštevovanejšími a najobľúbenejšími coffee shopmi sú The Bulldog, Rusland, Greenhouse, Mellow Yellow(najstarší), 36, Old Church a Baba. 

Nezabúdajte, že užívanie narkotík (akýchkoľvek) je škodlivé pre vaše zdravie! Rozhodne týmto článkom neodporúčam fajčiť, šlo skôr o priblíženie turistickej Mekky známej práve pre túto svoju benevolentnosť a nevšímavosť voči zdraviu. Pokiaľ však predsa len ako turista skúsite a ste začiatočník, rada záverom: Pamätajte, že bez ohľadu na to, čo sa s vami bude diať, ako zle vám bude, prípadne aké hrozné to bude, neumriete. I pri najhoršom scenári to po zajedení a spánku prejde.

Autor: Barbora Hypiusová

Na Zemi to žije

Moskva a jej osobité čaro

moskwa.jpg?fit=630%2C420&ssl=1

Pozerajúc cez okno vychladeného klimatizovaného kupé na zachmúrenú oblohu si len ťažko uvedomujem, že vonku je asi 30˚C a 90% vlhkosť vzduchu. Čašník priniesol vychladenú vodu a citrónový juice vo chvíli, keď ma upútal pohľad za oknom. Na supy požierajúce veľkú zdochlinu. Odpíjam si a premýšľam kde začať. Od môjho posledného článku ubehlo už vyše trištvrte roka. Odvtedy som zažil veľa príbehov, prešiel zopár krajín, navštívil domov, tiež sa po dlhých rokoch stretol s predstaviteľmi MSJ rádia, ktorí ma presvedčili prispievať ďalej. A tak chcem tento článok venovať môjmu dlhoročnému priateľovi, takisto veľkému dreamerovi, ...Ty vieš o kom je reč... za to, že mi pripomenul, že treba snívať a mať veľké ciele. Lebo len tak sa dajú dosiahnuť veľké veci. "Nám snílkom patrí celý svet...Ďakujem Ti Kubo.


V mojom poslednom príspevku som ešte na Tenerife. Odvtedy až dodnes prešlo asi sedem rokov cestovania, ku ktorým sa neskôr iste vrátim, no tieto riadky by som chcel venovať jednej z mojich posledných ciest, ktorú mám ešte čerstvo v pamäti, a to výlet do Moskvy.

V prvom rade spomeniem vízovú povinnosť, s ktorou sme so ženou nerátali, keďže patríme medzi bývalú pridruženú krajinu k východnému bloku so spoločnými slovanskými koreňmi. Každému kto by chcel navštíviť matičku Rus pripomínam túto byrokratickú prekážku, ktorá je pomerne drahá a náročnejšia na vybavenie. Okrem klasických žiadaných dokumentov, ako je spiatočná letenka, poistenie, rezervácia hotela či potvrdenie o dostatočnom krytí financií, je potrebný pozývací list, ktorý vydáva len organizácia s príslušným povolením, a tak zabudnite na pohľadnice od kamarátov či rodiny.

Za úradne opečiatkovaný dokument si na internete pýtaju bežne okolo 30 eur a ponúkajú komplexné služby pri vybavení ruských víz a poplatky sa šplhajú až do výšky… Vďaka šikovnosti mojej ženušky nás pozývací list vyšiel na 10 eur za osobu a víza sme si riešili sami cez ruské vízove centrum VHS.

Opúšťame ďalšiu stanicu. Čašník priniesol na stôl šálku paradajkovej polievky so sucharmi a vonku za oknom začína pršať. Na koľajisku sa mihne obraz bezdomovcov a pasúce sa kravy. Presne takáto je India. Krajina všemožných farieb, vôní a protikladov.

Ešte stále mám v mysli včerajší obraz chudoby a slumov hneď vedľa prestížneho obchodného centra, do ktorého nás pozval Dianin kamarát do kina. Niečo tak ironické si človek len ťažko dokáže predstaviť. Do paláca kapitalizmu, ktorý je dookola ohradený chatrčami, prinášajú osobní šoféri v luxusných autách vysokú indickú kastu, ktorá sa do tej ladničky ide vyšantiť na západný spôsob. Zatiaľ čo vonku kúsok od hlavného vchodu chudobné ženy opekajú kukuricu na sušenom kravskom lajne, aby mohli nakŕmiť svoje deti.

            Ale späť k Moskve, ktorá bola v mnohých veciach ešte lacnejšia ako “luxusná India.”. Ruský rubeľ za posledný rok a pol klesol tak, že ho možno porovnať k indickej rupii jedna k jednej. Prileteli sme v slnečné popoludnie na jedno z troch moskovských letísk, Domodedovo. Už z lietadla ma upútal brezový háj, ktorý je pre túto oblasť bežný a všadeprítomný ako canabis indica pre severnú Indiu, ktorou práve prechádzam. Z letiska sme zobrali súkromný a stále lacný klimatizovaný autobus do centra mesta na rovnomennú zastávku Domodedovo. Po ceste do centra nám pri pohľade von oboch napadali tie isté myšlienky. Ako silno sa vonkajšia obytná zóna podobá na bratislavský Ružinov, miestami Vrakuňu či Petržalku. Nečudo, veď všetky štvrte predsa vystaval pred mnohými rokmi rovnaký architekt “súdruh Komunizmus”. A stoja hrdo dodnes. V Rusku dokonca nezateplené, častokrát ani nepremaľované,  obývané sídliskové paneláky.


Mali sme zabookovaný hotel len 2,2 km od Červeného námestia, a tak sme zo zastávky vzali staručičké metro, ktoré je lacné a s výborne vybudovanou infraštruktúrou. Výstupná zastávka Mayakovskaja bola len desať minút chôdze od nášho hotela. Obrovské námestia, majestátne budovy, na každom rohu bronzová socha, prechádzka okolím mi trochu pripomínala Budapesť.

Až sme konečne našli vstup do dvora hotela, ktorý rád odporúčim každému turistovi s hlbokým vreckom. Hotel Art Galactica ponúka najlacnejšie ubytovanie v zodpovedajúcom luxuxe. No je čistý, s príjemným personálom a jedinečný svojou polohou, len 2,2 km od miesta kde odpočíva súdruh učiteľ Lenin. Určite radím navštíviť, lebo sa povráva o jeho  pochovaní.

Lenin vlastne nikdy nechcel byť mumifikovaný. Po jeho smrti sa s ním chcelo rozlúčiť viac a viac ľudí, ktorí bombardovali vládu dopismy, a to všetko v období, kedy sa dvom patológom podarilo objaviť metódu, ako udržať telo v dôstojnom stave po dlhé roky.

A tak vznikol inštitút na mumifikáciu Lenina, ktorý odpočíva v mauzóleu pri teplote asi 16˚C, kde s výnimkou pondelka a piatku prijíma návštevy a poklony od desiatej do trinástej. Ľudia čo sa starajú o jeho telo prechádzajúce pravidelnými procedúrami, boli vyzvaní na mumifikáciu Maoce Tunga, ktorý si mumifikáciu osobne želal. Leninov inštitút vraj už nemá financie, preto sa uvažuje o jeho konečnom pochovaní.

Putin vraj vyhlásil referendum, kde 70% zúčastnených bolo za Lelinovo pochovanie, čo si želá aj jeho rodina, no čuduj sa svete, aj napriek referendu Lenin stále čaka na svoj posledný odpočinok.

Do mauzólea sa púšťajú ľudia v rade po skupinách. Je zakázané pri ňom zastaviť či fotografovať a tak celá procedúra netrvala dlhšie ako 20 minút. V okolí Červeného námestia stojí za zmientku mnoho pamiatok, kostolov, katedrál či podzemný obchodný dom. Na prechádzke nájdete aj staré obchodné centrum GUM s originálnymi luxusnými toaletami z roku 1600.

Návšteva Kremlinu, celá štvrť obkolesená červeným múrom pri Červenom námestí si vyžaduje vstup, no lowcostový traveler si môže dovoliť aspoň  sa pokochať záhradou s nádhernými fontánami a starými bronzovými sochami. Pár minút chôdze, napravo od záhrady stojí obrovská katedrála so zlatou kopulou, odkiaľ je možné prejsť mostom na ostrov, kde okrem starých zrenovovaných fabrík, dnešných luxusných reštaurácií a historickej továrne na čokoládu upúta pozornosť monumentálna bronzová socha ruského dobyvateľa Petra D Great. Vlak zastavil na červenej.

Cez okno opäť vidím kravy na koľajisku. Pribúda smetia a slumov nalepených vedľa trate čo znamená, že sa blížime k mestu.

            Späť k nášmu veľkomestu a jeho dobyvateľovi. Už pri prvom pohľade na tento gigant porovnateľný so Sochou slobody sa laikovi naskytne otázka: Prečo je jeho hlava výrazne žltšia ako zvyšok sochy, ktorá akoby viac podľahla korózii a tiež môze niekomu vŕtať v hlave prečo stojí na troch lodiach. Tu máme odpoveď, ktorú mi poskytol Dan, môj známy.

Socha pôvodne patrila inému dobyvateľovi a nebola určená pre vystavenie v Moskve. Znázorňovala Krištofa Kolombusa, ktorý priplával do Ameriky na troch lodiach a Rusko ju postavilo pre USA ako dar na zlepšenie medzinárodných vzťahov. Vraj sa pre ňu v Amerike nikde nenašlo vhodné miesto, a tak odmietnutý dar ležal roky v úschovni. Raz sa niekto rozhodol sochu vyuziť, Kolombovi urezali hlavu, vymenili za hlavu Petra D Great a vystavili ju na ostrove, ktorý obmýva rieka Moskva. Vynaliezaví to Rusi 🙂

Kúsok od sochy na druhom brehu sa začína novozrekonštruovaný park plný všemožných atrakcií a aktivít na vyplnenie voľného času. Za zmienku iste stojí aj 7 sestier. Tak sa nazývajú mrakodrapy, ktoré nechal Stalin postaviť, aby si dokázal, že Moskva je modernejšia ako New York a jeho Empire State Building.

Ale dosť sprievodcu a späť k príbehu. Naša karma nám znova namiešala slušné karty, a tak druhý večer pri popíjaní ruskej verzie Pilsnera na dvore nášho hotela zaparkovalo auto s prešovskými značkami a červeným krížom na prednej kapote. Dvaja vojaci vo výslužbe sa práve vrátili z Ukrajiny, kde boli za účelom humanitárnej pomoci. Ich príbeh, ktorý nám vyrozprávali, je mrazivo zarážajúci, miestami až sci-fi, a tak neviem ako spomenúť dve, našťastie prázdne azylové centrá, vybudované za posledné roky, údajne z fondov Európskej únie a v nich umiestnené vysoké pece nápadne pripomínajúce Osviečim.

Úvahy o vojne a obrazy mŕtvych tiel, popri ktorých život mesta pokračuje ďalej. Nie každý si môže dovoliť odísť. Len pár blokov od miesta kde v noci spia civilisti, sa strieľa a padajú životy.

To všetko vo mne vyvolalo úzkosť a zároveň veľkú vďaku za moju slobodu, a tak som sa chcel zmieniť o týchto dvoch hrdinoch, z ktorých jeden dokonca pomáhal celú organizáciu založiť a osobne sa podieľa na pomoci v prvej línii. Pri počúvaní ich životného príbehu mi môj s mojím poslaním prišiel trocha bezvýznamný, pretože najšlachetnejšie, čo môže človek v živote urobiť, je pomôcť blížnemu keď je vnúdzi. Na druhý deň ráno vojaci odišli a návšteva pamiatok nás priviedla na iné myšlienky.

Moskva sa mení super rýchlosťou. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Rekonštruujú sa budovy, cesty, námestia. V jedno rano ideš po námesti kde vyberajú starú dlažbu, na druhý deň doobeda je na nej nový chodník. Centrum je luxusné a čisté. Každých pár hodín polievajú cesty aby sa neprášilo.

          Večer pri popíjaní pivka na dvore sme spoznali Dana. Majiteľ hotela, pôvodom z USA, koreňmi z Ruska, čo študoval v Moskve a Saint Petersburgu 7 rokov za mlada a teraz tu žije asi dvanásty rok. Bol našou profesiou a štýlom života tak nadšený, že nás na druhý deň pozval aj so svojou ruskou ženou na večeru.

Dan bol úžasný sprievodca. Ukázal nám čaro nočnej Moskvy. Vedel porozprávať príbeh o každej soche na každom rohu. Keďže som hudobník a umelec, vzali nás do malej príjemnej rodinnej reštaurácie so živou hudbou, ruským a svetovým repertoárom zahraným na klavíri, husliach a harmonike. Nechýbalo ani české pivo a dobrý ruský boršč. Prvý raz som ochutnal pravý červený kaviár a musím povedať, že…mi to pripomenulo moje detské traumy ako do mňa mama tlačila rybí olej keď som bol chorý, takže asi to nepatrí medzi moje favority.

Po príjemnom večere sme sa nocou doprechádzali až k hotelu, kde sa mi ešte podarilo dostať do daru pár mojich obľúbených kubánskych cigár Romeo a Julieta, od nejakého tiež podguráženého ruského podnikateľa, čo si chcel konverzáciou vylepšiť english skills, a preto túto noc v Moskve nazývam TIP TOP LA CLASS DE CLASS 🙂

Dan nám poradil miesto, kde možno predať niečo z našej šperkárskej ručnej práce. Po dlhom spánku a výdatnom obede sme sa vybrali na Arbol ulicu. Dlhú pešiu zónu, na konci ktorej stojí jedna zo siedmich Stalinových sestier. Ľudia na tejto ulici ponúkajú všeličo.


Od donations za pohľadkanie králika, fotku s papagájom, cez živé sochy, hudobníkov, až po maliarov a karikatúry. Prešli sme si ulicu až do konca a ja som videl čo Diane vŕta v hlave. Kam sa usadím? Ako ma prijmú? Zarobím niečo?!? Všetky pocity sa vlejú do jednej trémy a človek má pocit akoby to bolo po prvýkrát.

Začali sme rozkladať shopík na jednej z prázdnych lavičiek. V takýchto chvíľach mám vo zvyku prihovárať sa v duchu ku všetkým tvorom a energiám, ktoré sú na tomto mieste a poprosiť šťastenu aby k nám bola štedrá a dovolila zobrať si z ulice to, čo nám má byť dané.

         Pozornosť ľudí na seba nenechala dlho čakať, a tak sme s prvými zvedavcami prešli aj rýchlokurzom ruštiny. Keďže väčšinu turistov tvorila domáca populácia. Videl som mladého chlapca s gitarou a kombom, ponevierajúcim sa tam a späť po ulici. Zastavil sa pri našom shope, kľakol si ku kameňom a obdivoval našu prácu. Spýtal som sa ho či sú tu takéto aktivity povolené.

Po anglicky rozumel len málo, a tak som univerzálnou rečou sveta, slovami ako “Policia… tu …nie problem?!?” Veľmi lámanou angličtinou mi odpovedal, že tu si človek môže robiť čo chce, preto sme pokojnejší pokračovali ďalej v businesovaní a  po pár hodinách sme mali slušne zarobené a začali sa baliť na vyslúženú večeru. Zazrel som toho chlapca ako sa rozkladá len kúsok od nás. Konečne sa mu podarilo rozložiť a začal sa pomaly rozohrávať. Z jeho hlasu som cítil trému.

Spomenul som si na moje trémy, či v bare pred publikom, alebo v meste na ulici. Napadlo mi, že tréma vždy ustúpila ked si ma niekto všimol a pozitívne odmenil, a tak som prišiel k nemu bližšie, chvíľu ho počúval a hodil mu do klobúka nejaký bakshis. Usmial sa, poďakoval mi a spieval ďalej, tentokrát jeho hlas znel mocnejšie, bez záchvevu strachu.

            Bol to posledný večer, tak sme si dopriali romantickú večeru v pizzerke na Arbol namestí, ktoré k nám bolo štedré. Po večeri sme išli  do hotela, stretli Dana a dali mu darček, jeden z našich ručne vyrobených náhrdelníkov s polodrahokamom pre jeho ženu Ninu, ako poďakovanie za včerajšiu noc a výbornú business radu. Na druhý deň skoro pri našom odchode za nami prišla Danova žena, poďakovať sa za krásny darček a chcela si vybrať ešte niečo pre seba a kamarátku. Vravela o tom, že pre nás môže nájsť miesto, kde môžeme ponúkať našu tvorbu, no tieto plány možno zrealizujeme na budúci rok, keďže naše víza mali expirovať o pár hodín.


 Vo vlaku už začína vrava. Blížime sa k našej výstupnej stanici, Old Delhi. Po tom, ako vlak zastaví, sa to začne. Otvoria sa dvere a čaká na nás teplo, dusno, všemožné vône, tisíce ľudí, kravy, psy, muchy a špina. Vitaj v hlavnom meste Indie. Welcome to Delhi.