main

Na Zemi to žije

Týždeň na „USA road trip“

Grand-Canyon-4.jpg?fit=768%2C576

„USA road trip“ je samostatná cestovateľská kategória. Niektorí z vás ho už absolvovali, niektorí sa ešte len chystajú a niektorí o ňom zatiaľ snívajú. Kto už videl, môže porovnať, kto sa len chystá, môže načerpať inšpiráciu a kto ešte len sníva, sa možno presvedčí, že to môže byť reálny sen.

Poviem vám niečo o tom mojom, ktorý sa konal v júni minulého roka.

Na začiatok však k vízovej situácii. Ak idete do Ameriky len na výlet kratší ako 90 dní a nechystáte sa pracovať (alebo aspoň nie legálne 😉 ), víza v podstate ani nepotrebujete. S USA máme totiž tzv. bezvízový styk. Presný názov je ESTA (Electronic System for Travel Authorization).

Jediné, čo musíte urobiť, je mať biometrický pas, vyplniť elektronický formulár, odporúča sa aspoň 72 hodín pred vycestovaním a zaplatiť 14 dolárový poplatok.

Pri vypĺňaní formulára budete taktiež potrebovať adresu v USA, kde budete ubytovaní. Ja som svoje ESTA potvrdenie dostala jeden deň po podaní žiadosti. Povolenie je platné dva roky a môžete do USA vycestovať opakovane, nesmiete však prekročiť spomínaných 90 dní počas jednej cesty a v jednom roku to nemôže byť viac ako 9 mesiacov.

Ďalším dôležitým bodom je mať letenku naspäť, pretože keď dorazíte do USA, úradník na letisku si ju od vás vypýta, ako dôkaz, že sa nechystáte v krajine zostať. Taktiež si môžu vypýtať ESTA potvrdenie, takže je fajn ho mať u seba.

Keď som ja prvý krát vyrazila navštíviť môjho Davida v San Franciscu, úradník na letisku mi dal svojimi otázkami celkom zabrať. To však bolo prvý aj posledný krát a povedala som, že idem navštíviť priateľa, takže som asi potenciálne nebezpečná dievka na vydaj.

Okrem toho som sa nikdy nestretla s ničím problémovým. Ak máte ESTA, letenku späť a normálne vysvetlenie, prečo prichádzate, všetko by malo byť ok. Ak máte viac otázok o ESTA, pokojne mi napíšte na mojom Instagrame, alebo mi pošlite mail a ja rada pomôžem.

Za posledných pár rokov išli ceny za letenky do Ameriky neuveriteľne dole. Letenku do USA a späť teraz kúpite okolo $300.

Na náš trip sme vyrazili v júni, takže počasie bolo úplne super a väčšinu času sme kempovali. Svoj stan si v USA môžete postaviť skoro kdekoľvek, ak sa držíte mimo parkov. Ak si postavíte stan napríklad v národnom parku, pravdepodobne sa pri vás pristavia strážcovia parku a pravdepodobne dostanete pokutu.

 Raz sme rozložili naše hniezdočko uprostred lesa Redwood, ktorý je známy obrovskými sekvojami. Neboli sme si istí, či tu môžeme stanovať, ak je toto miesto označené ako les a nie park. Samozrejme to v poriadku nebolo. Uprostred noci sa k nám priblíži dvaja strážcovia s baterkami a ja som skoro zomrela od strachu.

David bez nohavíc ani nemohol vyliezť zo stanu a tak sa zahral na vystrašeného Slováka, ktorý nevedel, že to nie je ok. Vyviazli sme bez pokuty a dokonca sme mohli zostať, pretože všetky kempové miesta boli plné. Nie som si však istá, či by som to chcela ešte niekedy v živote riskovať, predpokladám, že nie každý strážca je taký milý, ako ten náš.

Tak a teraz už konečne zoznam toho najlepšieho, čo sme videli, alebo aspoň toho najlepšieho pre mňa. Naša prvá zastávka bolo Las Vegas. Toto miesto nemusím predstavovať asi nikomu.

Po asi 10 hodinovej jazde sme dorazili  uprostred noci a mali sme len túto noc, takže to bolo trošku náročné, no stálo to zato. Las Vegas je presne také, ako ho vidíme vo filmoch.

Neuveriteľne vysvietené a živé. Las Vegas Strip je známa ulica, kde sa nachádzajú tie najznámejšie hotely a kasína, je teda fajn ubytovať sa niekde v okolí.

Ceny ubytka v Las Vegas sa tiež celkom dajú, v tom množstve hotelov nájdete každú cenovú kategóriu. Nie som veľký hazardér, cítim sa zle za každý prehratý dolár, no tie možnosti tu by dostali každého.

Čo ma pozitívne prekvapilo je, že keď hráte v kasíne, dostanete drinky zadarmo, takže vás tá prehra aspoň toľko nemrzí. Mesto plné hazardu, rozkoše, zábavy a šialenej atmosféry musí dostať každého.

Naozaj vtipný moment bol druhý deň, keď som sa išla vyfotiť k slávnemu nápisu pri vstupe do mesta  a tam bola rada na fotku.

Ja som si vystačila aj s fotkou bokom, už ten fakt, že sa fotíte s nápisom s názvom mesta je asi trošku vtipný, no ešte aj čakať v rade kvôli tomu, bolo na mňa trošku príliš.

Našou ďalšou zastávkou bola priehrada – Hoover Dam. Leží na rieke Colorado na hranici štátov Arizona a Nevada. Je pomenovaná po prezidentovi Hooverovi a začala sa stavať v čase Veľkej hospodárskej krízy. Hovorí sa o nej ako o pomoci pre ľudí v týchto ťažkých časoch.

Na druhej strane sa tu však počas stavby konali aj nepokoje, z dôvodu podmienok pre pracovníkov, takže ťažko povedať. Musím však povedať, že ide o ohurujúcu stavbu a určite stojí za pozretie.

Slávny Grand Canyon. Bol vytvorený už spomínanou riekou Colorado v severnej Arizone a je presne taký ohurujúci, ako by ste čakali. Keď stojíte na okraji hlbokej priepasti, ktorá nekončí a vidíte tie monumentálne skalné útvary, cítite sa ako v magickom svete. Ja som sa toho výhľadu nemohla nabažiť. Ide možno o typické turistické miesto, veď ho každoročne navštívi okolo 5 miliónov ľudí.  Odporúčam vidieť.

Ďalším zaručeným „must see“ je Horseshoe Bend. Ide o tvarovaný skalný útvar obkolesený vodou, ktorý pripomína konskú podkovu.

Výhľad je naozaj čarovný a je celkom zábava pozorovať všetkých tých turistov, ktorí bažia po fotke, no sú zdesení postaviť sa na okraj útesu kvôli výhľadu. Toto miesto sa nachádza v blízkosti jazera Powell, ktoré je v týchto horúčavách príjemných osviežením.


Len krátkou zastávkou bolo pre nás Devil’s Garden v Národnom Parku Escalante. Koho vidíte vy? Ja, Trumpa.

O Escalante. Keď sme plánovali tento výlet, myslela som si, že určite musíme navštíviť Antelope Canyon. Sýto oranžovou farbou sfarbené skaly boli niečo, na čo som sa tešila najviac.

Potom sme zistili, že toto miesto je súčasťou indiánskej rezervácie a účtujú si okolo 60 dolárov na osobu za vstup, kde ste súčasťou veľkej skupiny. Plus túto rezerváciu je potrebné urobiť vopred.

Ten deň sme stretli v supermarkete trojicu Čechov, ktorí mi povedali, že keď sa vydáme do Escalante parku, nájdeme veľmi podobné miesto, kde sa však neplatí žiadne vstupné

Povedali mi však len Escalante Canyon a to bolo všetko. Hodila som to  do navigácie a vyrazili sme. Môžem vám povedať, že toto bol jeden z najdesivejších zážitkov v mojom živote. Stratili sme sa na celý deň uprostred púšte, kde sme nemali signál na telefón a cesta bola taká hrozná, že som si každú chvíľu myslela, že sme zdevastovali auto.

Naozaj som si nebola istá, či toto prežijeme, no nejakým zázrakom sme sa z toho dostali a objavili sme spomínané Escalante Canyons, ktoré boli naozaj zadarmo, totálne bez ľudí a nádherné.

Antelope som nenavštívila, takže nemôžem porovnať, no musím povedať, že sme si naozaj užili tú atmosféru, keď sme tieto magické miesta mohli preskúmať úplne súkromne, neboli sme súčasťou skupiny desiatok turistov a nebol tam nikto, kto by nám povedal, kde môžeme ísť a kde nie.

Len malá rada na záver, ak pôjdete, dajte si do navigácie konkrétny názov, napríklad Spooky and Peek-a-boo Slot Canyons, pretože tá časť s blúdením naozaj nebola až taká sranda.

V Escalante parku je aj Escalante Natural bridge, obrovská skala, ktorá vyzerá ako most. Čo sme si však užili naplno bola spiatočná cesta, pretože sme sa vybrali naspäť riečkou, ktorá vedie popri chodníku. Nestretli sme ani živú dušu. A nebojte sa, bolo to úplne v pohode, počas tej cesty som videla vo vode iba troch hadov. 😉

Na záver sme ešte zastavili v Bryce Canyon National Park. Tento park sa nachádza v štáte Utah. Výhľad je opäť ohurujúci, pretože park je tvorený stovkami pieskovcových skalných veží.

Môžete si vybrať viacero možností na túru, naša bola naozaj oddychová, zvládli sme to v žabkách. Profi americký turisti, vybavený ako na prejdenie polovice USA, si na nás samozrejme ukazovali, no naozaj to nie je nič náročné.

Toto bol výber pre mňa najkrajšieho, čo sme za ten týždeň videli. Oblasť však ponúka oveľa viac…

Tak čo, už otvárate stránku s ESTA a plánujete ten váš „roadtrip”?

Autor – @lenka’s chronicles

Na Zemi to žije

Keď si dáš v živote, len tie najvyššie ciele. Výstup na Mont Blanc.

pexels-photo-416779-1.jpeg?fit=768%2C512

Stojím na ľadovci vo výške niekde okolo 4000m.n.m. Mačky zaseknuté špicami do ľadu, cepín zvieram v ruke zarazený na tretíkrát do ľadu, lano visí, vietor mi do tváre fúka rozsekaný ľad z vrchu, v podstate celé je to o ľade a mne ide hlavou len jedno „k**va, kedy ma napadlo sa sem j**at !“ Nohy sa mi trasú, pozerám na Michalovu tvár, no nevyzerá nadšene zo severnej steny Mont Blancu, vravím si „nedaj na sebe badať strach, nedaj ! Udrž si morálku !“ lezieme ďalej ....

IMG-20190208-WA0002

Ale poďme na samotný začiatok, je cca február zvoní telefón, kuriér doniesol balík, teším sa ako malý chlapec, v balíku lano a mačky ! Mega veci ! Už len vymyslieť, kedy, kde, čo a ako … chodíme na zimné túry do Tatier a po večeroch na chatách sme sa v debatách dopracovali k Mont Blancu. Vravíme si, zvládli druhí, nebudeme prví, dáme to aj my ! Alebo ?
Rok letel a termín so zvyškom „tímu“ nikde. Našli sme napokon ďalšieho do partie, Mateja, mladý scestovaný chalan, vravíme si fajn, traja akurát, ideme !


… cesta
9.septembra vyrážame smer Chamonix, Francúzsko. Zvolili sme cestu cez Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a cieľ Francúzsko. V Rakúsku sme kúpili diaľničnú známku na 10 dní za 9€, cez Nemecko to je po diaľnici zadara a Švajčiarsko je špecifikum krajina sama o sebe. Diaľničnú známku majú len ročnú za 38€, takže skúste si toho roku naplánovať aj Švajčiarsko 🙂
Cesta nám ubehla na diaľnici v pohode ( ehm 11 hodín ), až na malé obmedzenia, určite si dávajte pozor na rýchlosť, stacionárne radary vám radi pošlú pohľadnicu, vždy ! ( máme odskúšané  🙂 )

IMG-20190208-WA0000

Najkrajšie scenérie z cesty boli tesne pred horským prechodom do Chamonix, vínne svahy nad mestom Martigny, kde sme sa pokochali krásnym výhľadom na údolie.
Príchodom do údolia Chamonix vám padne sánka, všade samé kopce, skaly so snehom i bez, lesy, lúky, svahy no proste horský raj.

IMG-20190208-WA0006

… ubytovanie a možnosti trasy
Budovy a chaty v alpskom štýle sú ako z rozprávky, no my hľadáme kemp. Na nete sme našli Camping les Marmottes, kde noc v stane pre osobu stojí okolo 7€. Po rozložení stanu sme za krásneho počasia uvideli vrchol a vtedy začal ten pocit, „uff sme tu a nie je to zrovna kopček“ . Večne biely kopec bol ozaj vysoký, ale vďaka krásnemu počasiu sme si zhruba vytýčili výstupovú trasu. Zasa preskakujem, prečo sme vlastne zvolili stranu, kde sme tri dni nikoho nestretli ísť hore ? ( išli sme hore tzv. historickou trasou, je to trasa, ktorou bol vrchol prvýkrát zdolaný )


Takto to je zhruba mojím pohľadom, klasická trasa má „vďaka“ vysokému záujmu zberačov vrcholov ( ľudia, ktorí chodia na hory len na tie najvyššie a najznámejšie kopce z instagramu pomocou vodcov ( bože vďaka aspoň za to ) len aby postli foto z vrchu bez nejakého citu či vzťahu k horám ) no proste je tam veľa ľudí a z toho sú vyvodené nasledovné pravidlá.

IMG-20190128-WA0001

Stanovať sa smie len pri chaty Tete Rouse vo výške okolo 3100 m.n.m. A to je kameň úrazu. Pokiaľ zvolíte túto výstupovú trasu musíte rátať s tým, že na výstup touto cestou na vrchol dorazíte s aklimatizáciou, aby ste výškový rozdiel prekonali bez problémov z vášho stanu na Tete Rouse až na vrchol Mont Blancu.
Druhá možnosť je si rezervovať vo výške okolo 4000 m.n.m na chate Refuge de Gouter ubytovanie, ale je to trošku zložitejšie na komunikáciu a chata je pravidelne preplnená na dlho, dlhoo dopredu (alebo ísť na risk a skúsiť sa spýtať na mieste – a keď nie je voľné, ostáva vám ísť zasa dolu alebo na vrchol ).

IMG-20190128-WA0000

IMG-20190128-WA0004

Treťou možnosťou je prespať na chate Valot ( cca 4300 m.n.m ), ktorá slúži ako záchranná chata. Je to už dosť vysoko a ak nie ste adaptovaný pocítite výškovú chorobu. Okrem iného miestni vodcovia z toho nie sú príliš nadšení, ale zvyčajne pomlčia .

A v neposlednom rade Grand Culoar ( veľký kuloár ), miesto niečo ako žľab, cez ktorý sa prechádza tesne nad chatou Tete Rouse, lenže padajú v ňom kamene a tak sem-tam sa stane, že niekoho zabije buď kameň alebo pád spôsobený po trafení kameňom ( fakt nepreháňam – doletí helikoptéra všetci oči von, heli naloží a si aj dole, hm lenže vo vreci ).
Skrz všetko toto je trasa tzv. „normálkou“ stále najpopulárnejšia pre výstup.

IMG-20190208-WA0009

… výstup ( historickou trasou )
 1.deň.  My sme si preto zvolili výstup „historickou trasou“ ,ktorá je síce časovo a fyzicky náročnejšia, ale po jej zdolaní sme usúdili, že je aj krajšia, čo do výhľadov, tak do zážitkov.
Po zobudení sa v kempe sme vyrazili autom na okraj mesta/lesa, kde začínal chodník smerom na La Jonction ( 2589 m.n.m ). Auto sme síce nechali na parkovisku pri ceste, popravde s malou dušičkou. Napokon sme ho tam aj našli 🙂

IMG-20190208-WA0018 IMG-20190208-WA0015

Cestou na La Jonction sme prechádzali okolo chatky Chalet du Glacier des Bossons, kde sme sa zvítali s majiteľkou a posilnili rannou kávičkou. Chata, ktorá je tesne pod ľadovcom Bossons je ozaj v lete nádherná, plná kvetov a pani milá, pohostinná. Ozaj nádhera stáť pod takým masívom ľadu, ale zároveň si oko pozorovateľa všimne v ráze krajiny, ako rýchlo ľad ubúda vplyvom klimatických zmien.
Šliapeme ďalej z chaty smer La Jonction, najprv lesom, potom sa les pomaly mení na menšie a menšie stromy, až sa predierame chodníkom vedeným cez trávu, skaly a kosodrevinu… napokon skaly a sme na mieste, tu dnes prespíme prvú noc v „divočine“.


Máme pár hodín čas a tak si na ľadovci trénujeme „ľadovcovú záchranu“ pre prípad pádu do trhliny pri výstupe je život zachraňujúce ovládať metodiku. Tréning máme za sebou a rozkladáme stan, kde tu zrazu vybehne ( nie nepomýlil som sa ozaj vybehol hore za nami ) dáky pán so širokým úsmevom rovno k nám.

Zdravíme sa a zisťujeme že je to manžel majiteľky chaty z rannej kávičky.  Z ruksaku vyťahuje pre nás pivo, („oooo, fantastické !“ pomyslel si každý z nás ) spoločná foto ako dôkaz pre ženu, že to nevypil sám, musí byť 🙂 Turisti prichádzajú – odchádzajú a my zaliehame do našich spacákov.

IMG-20190208-WA0017

… strava
Zasa som zabudol ! Večera ! ( a strava celkovo )
Zobrali sme si so sebou na jedlo plno všakovakých tyčiniek, ale základom boli dehydrované jedlá v sáčku. Super vec pre cestovanie od púšte po prales. Na internete a v out-door predajniach zoženiete veľa značiek, treba len vyskúšať a ochutnať. Stavili sme na klasické jedlá ako ryža a kura, hovädzie a zemiaky, atď.

Dajú sa zohnať aj rôzne dezerty a kaše. ( na rovinu všetko sú to kaše a po troch dňoch chcete zabíjať pre kúsok suchého chleba ) Kaloricky jeden sáčok vykryje jedno bežné hlavné jedlo. Príprava je jednoduchá, zalejete horúcou vodou a počkáte pár minút, potom už len zjete zo sáčika a ten si prinesiete zodpovedne domov do koša ako všetky smeti !

Stravu si rozplánujte, aby vám nič hore nechýbalo alebo ste neniesli polovicu dolu.
O vodu sa nemusíte obávať, keďže aj cez leto je ľadu a snehu navôkol habadej, len treba vodu vždy prevariť alebo použivať filtračnú fľašu.

IMG-20190208-WA0014

2.deň. Prvú noc v stane máme za sebou, vďaka zimným spacákom v teple. Noc bola fajn až na pár lavín, ktoré vám svojím hukotom z tmavej noci na odvahe nepridajú. Ale to ráno všetko vynahradilo. Pod nohami údolie Chamonix, nad hlavou tyrkysové nebo okolo vás samé hory, východ slnka cez hrebeň a v pozadí Mont Blanc. Pomaly sa do tej krásy prebúdzame, balíme veci, chystáme vodu ( ako zisťujeme prevariť vodu zaberá dosť času ) a vyrážame na ľadovec Bossons.
Cez zimu je prechod touto časťou vďaka hrubej vrstve snehu relatívne bezpečnejší. Lenže my sme tu na konci leta v septembri, čo znamená asi toľko, že sme sa zrazu ocitli na inej planéte.

IMG-20190208-WA0013

Sme na seba naviazaní lanom na cca 15m, na nohách mačky a v ruke cepín. Postupujeme pomaly k chate Refuge des Grands Mulets ( 3051 m.n.m ), čo sa napokon nezdá také jednoduché, ako pri pohľade zospodu vyzeralo. Snažíme si nájsť prechod medzi trhlinou v ľadovci spôsobenou rozdelením o kamenné bralo, na ktorom stojí chata.

Napokon nachádzame jednu z možností, cesta vedie zmesou kameňa, ľadu a piesku. Silno popraskaný a rozlámany ľad sťažuje postup, ktorý je už aj tak vďaka širokým a hlbokým trhlinám pomalý a nebezpečný.

Sme na druhej strane a mierime rovno k chate, keď zrazu okolo mňa preletí po ľade mobil !
Kričím na posledného na lane ( Miša ) ale rýchlosť padajúceho mobilu po lade je neskutočná, v momente bol pod nami o 70 m a letel ďalej. Je jasné že sa preň nemôžme otočiť, zletel tak hlboko po svahu že za päť sekúnd zmizol skákajúc dolu. Čo už, za chyby sa na horách platí.

Prichádzame pod chatu Grands Mulets, po ferate sa dostávame k nej, kde si na chvíľku odpočinieme a užívame nádherné výhľady na okolie. Chata bola opustená, avšak otvorená. Využíva sa prevažne cez zimu pre skialpinizmus. Na chate sme na stole našli veľmi veľa vecí čo ľudia stratili na ľadovci ( alebo po sebe zanechali ) od pasov cez peniaze, nože, knihy a iné osobné veci.

Hádam tu raz niekto položí náš mobil. Na chate boli ubytovaní hostia, ale našli sme po nich len veci a ako sa neskôr ukázalo ani sme ich nestretli. Počasie je skutočne ako v rozprávke, slnko nám dodáva silu a my vyrážame opäť na ľadovec k hore Dôme du Gouter (4304 m.n.m). Táto hora nás delila od záchrannej chatky Valo, kde sme mali v pláne stráviť noc, avšak…

IMG-20190208-WA0010

… postupujeme ďalej a sily ubúdajú, hodiny pribúdajú, pomaly sa stmieva. Už by som mal písať domov sms, že sme okej, ale nie je čas, musíme nájsť miesto pre stan. Ehm, už ste hľadali niekedy miesto na stan na ľadovo-snehovej stene hory ? No na výber príliš nie je a malých rovných terás tiež nie. Musíme zostúpiť nižšie späť ku kamennému výbežku, na ktorom za tmy budujeme z kameňov asi hodinu rovinu. Staviame stan za úplnej tmy, konečne posielam domov smsku a my sa chystáme do spacákov.

IMG-20190208-WA0011

3.deň. Vstávame ! Nie ! Ešte je len noc a tak strašne fúka, že keby nemal stan zospodu laná,na ktorých ležíme, odfúkne nás asi až domov ! Nárazy vetra sú tak silné, že expedičný stan si svoje meno „expedičný“ ozaj zaslúži. Neviem,koľko je hodín snažím sa zaspať. V podstate sa celú noc snažíte zaspať, cítiť výšku aj únavu, telo má dosť, celú noc ho prosíte o odpočinok a trochu spánku.
Ráno je tu a ja som sa ho popravde nevedel dočkať, v noci vietor a opäť zopár lavín, pre zlepšenie morálky ich medzi sebou nespomíname. Výhľad a situácia rovnaká ako minulé ráno len sme o niečo vyššie. Užívame si výhľady a začíname variť vodu, pomaly sa zahrievať a baliť.

IMG-20190208-WA0004

Kým navaríte vodu pre troch chlapov, tak vám ten proces pripadá nekonečný. Dve hodiny v čudu (minimálne) a my konečne lezieme opäť hore. Cestu sa snažíme zdolávať traverzami, ale Maťo má evidentne dostatok energie a tak postupujeme vcelku rýchlo. Hľadáme cestu, čo nie je ľahké pre neprechodný terén, v určitých pasážach sa istíme pomocou ľadovcovej skrutky.
Určité úseky stoja za zváženie nášho zdravého rozumu a skúseností.
…. takže – stojím na ľadovci, respektíve mám zaseknuté mačky v ľade, nohy sa mi trasú, je mi teplo, ale zároveň cítim ten chlad z ľadovej steny. Čakám na zaistenie hore, uviazaný na lane, vietor fučí, ľad padá do tváre, Mišo vedľa mňa klasicky nadáva. Matej mi má spustiť späť dolu cepín, keď zrazu cepín preletí okolo ….… a sme v pi…esku ! ….. zázrak ! Cepín sa zasekol sám asi 15m pod nami. Bez neho by bolo po výstupe, v podstate si neviem predstaviť, ako by som bez neho pokračoval po ľade.

Spustil som sa opatrne pre cepín a my sme liezli ďalej. Po prekonaní sme sa dostali „na rovinu“ , kde sme si mysleli, že si odpočinieme, avšak nadmorská výška bez ako takej aklimatizácie sa na nás už značne začala podpisovať krok za krokom.
Nohy sú už nesmierne ťažké, každých 50 krokov niekto zareve „pauza !“.



Konečne poobede obchádzame vrchol hory Dome du Gouter a vidíme chatu Valot. Na chatu sa však dostávame asi po hodine chôdze. Každých 100 m padáme na zem a odpočívame minimálne minútu.
Prichádzame na chatu, dnes to isto vrchol nebude, skladáme sa. V chate sa balíme do odložených zimných dek.
Teplo prichádza pomaly, ale predsa, únava je neskutočná, skúšame dačo zjesť. Všetko trvá večnosť, od vašich pohybov cez jednoduché úkony až po varenie vody. Konečne zaspávame.

IMG-20190208-WA0019

4.deň. V noci prišli na chatu dvaja taliani z talianskej strany, (rukami nohami sme pochopili). Ich príchod v mačkách do plechovej chaty počuli asi aj dole v údolí.

Spánok asi ani nebudem rozoberať, boli by to samé vulgarizmy. Ráno vstávame, klasika, varíme vodu, ale niečo nové pribudlo…. sme tak strašne unavení, že odkedy som sa vrátil domov smejem sa z bežnej únavy.

Bol to taký pocit, ktorý asi málokto zažije a nedá sa to prirovnať ani k niekoľkým prehýreným nociam za sebou. V skratke – bolí vás hlava, smäd, hlad, ale totálne vám nechutí, žiadna energia, mozog netuší, čo po ňom pokynom „zdvihni sa“ chcete ( v podstate ste úplný blbec ), nohy sa len nad tým pousmejú, „ chlapče a ty čo by si rád, zdvihol sa ?! Neblázni !

 

Snažíme si zdvihnúť morálku informáciou, že nám k vrcholu ostáva už len cca 500 výškových metrov. Konečne sme sa pozbierali, medzitým prišlo na chatu zopár skupiniek mieriacich na vrchol. Niektoré nepotrebné vecí ( zbytočná záťaž ), ktoré nám netreba, sme nechali v dobrom domnení na chate a vyrazili na vrchol.
Po pár krokoch nás entuziazmus opustil a mihom oka sme boli tam kde včera – čo krok, to premáhanie sa. Každých 50-70 krokov niekto zreval „pauza …. píp“.

Počasie však bolo krásne a my sme vedeli že hore to stíhame len tak tak. Po ceste nahor sme sa míňali s rôznymi skupinkami smerujúc dolu a ja som len rozmýšľal, čo sa im asi teraz honí hlavou, keď už to dokázali, aké majú asi pocity. Musel som neustále zamestnávať myseľ, aby som ignoroval únavu.

Trasa smerom hore ide v podstate po hrebeni hore, čiže pri vyhýbaní si s protiidúcimi skupinkami to bolo trochu riskantné, ale pri obozretnosti sa to dá zvládnuť. Už vidíme vrchol radosť v nás graduje, posledných pár krokov a sme tu ! Radujeme sa, tlapkáme po pleci, fotíme, točíme…. klasika z vrcholu 🙂

IMG-20190208-WA0016

Užívame si vrchol a ja si sadám k Maťovi po trochu čaju. Pýtam si termosku, ale on len usmejúc sa ukazuje smerom dolu z kopca „ nemám, šmykla sa mi, už je fuč“.
Zakrátko vidíme k nám prichádzať veľkú oblačnosť, tak sa rozhodujeme vrátiť sa dolu na chatku Valot. Na chatke sme sa pobalili, nachystali trošku vody, niečo zjedli a vydali sa dolu.
Počasie sa rapídne zmenilo a my kráčame dolu za hustej hmly a sneženia. Cesta dolu klasickou „normálkou“ je vychodená až až, takže hádam sa nestratíme. O hodinu a pol stojíme pri chate Refuge du Gouter 3835m.n.m. Je to moderná chata za 6,5 mil €, ktorá stojí na okraji horského masívu.
Na chatu sme prišli okolo 17. hod. zložili sa a pri čaji, ktorý sa tu podáva vo väčších miskách, sme sa rozhodovali čo ďalej. Jedlo sa už nedalo objednať, nakoľko kuchyňa sa chystala na večeru o pol siedmej. To bolo ešte veľa času tak po nejakých maškrtách sme sa napokon rozhodli vydať smerom dolu k chate Tete Rousse 3167 m.n.m.

MONT BLANC

Cesta dolu ide strmšie po zaistenej ceste feratou, avšak pri snežení, daždi a teplote okolo nuly sa šmýka všetko. Tu Vám určite odporúčam sa pomocou sedáku pripnúť k oceľovým lanám. Po zostupe feratou pred nami kúsok od chaty ostal už len obávaný Grand Couloir – veľký kuloár. Chvíľku sme počúvali či nie je hore nad nami pohyb kameňou a napokon po jednom prebehli na druhú stranu.
Po príchode dúfajúc, že bude na chate zopár voľných postelí zisťujeme opak. Chata je úplne vypredaná a tak si objednávame aspoň večeru. Nevedeli sme síce, čo to je to „tradičné francúzske“ ako nám čašník prezentoval, ale vzhľadom k obrovskému hladu a žiadnym zásobám sme šli do toho. Usadili sme sa a čakali. Tamtadadá – zemiaky so šľahačkou, šunkou, hríbmi vo veľmi veľkej mise, k tomu francúzska horčica a pivo. Prvý tanier každému len tak zmizol, druhy už pomalšie a tretí sme len pojedali.

IMG-20190208-WA0001

Tak plné brucho som nemal asi ešte nikdy, vychádzame von hľadať miesto na stan. Pri tejto jedinej chate,ako som už hore spomínal je dovolené stanovať ( na klasickej ceste hore ). Stanov tu je neúrekom, a tak nachádzame len tak tak voľné miesto. Rozloženie za tmy je už štandard a konečne zaliezame do spacákov. Noc vyzerá,že bude kľudná.


5.deň. Ráno vstávame do tmy, ale nič nie je ako to spočiatku vyzerá, Maťo pobúchal po stene stanu a zrazu svetlo. Vyjdeme von a okolo nás biela krajina. V noci napadlo vyše 10cm snehu, krajina sa pred nami z noci do rána zmenila z jesene na zimu.
Balíme veci a ponáhľame sa dolu k zastávke vlaku 2327mnm. Vláčik Tramway du Mont Blanc je v Chamonix pomaly národnou pamiatkou a je vyobrazený od magnetiek cez hrnčeky až po tričká.
Síce sa rýchlosťou nemôže rovnať japonským vlakom, ide takmer krokom ( najmä cestou hore ) ale výhľad je úžasný, okolo lúky, údolia a vysoké štíty.

IMG-20190208-WA0005

Na druhej zastávke smerom dolu presadáme do lanovky a mierime dolu do Chamonix.
Tam pomocou googlemaps nachádzame miestne potraviny, kde sa z nás stávajú nákupné maniačky, oči by jedli všetko, ale treba zvážiť veľkosť žalúdka. Bagety, syr, miestna šunka, limča, ovocie, to bola naša voľba. Sedíme za kostolom v parku, kde sme si spravili piknik, užívame si ten pocit PO, spomíname na zážitky a smejeme sa nad situáciami z pomotanej hlavy.

IMG-20190208-WA0003

Vraciame sa do kempu, kde po najlepšej sprche života si ideme obzrieť mesto a nakúpiť suveníry. Mesto Chamonix je svojou alpskou architektúrou úžasné, reštaurácie ponúkajú rôzne špeciality, a my sme sa rozhodli pre „fondue“, chlebová bageta namáčaná do horúceho syra pred vami s varenými zemiakmi, zeleninou a šunkou.

IMG-20190208-WA0007

Suveníry sú na každom kroku, od tradičnej kuchyne cez magnetky, po čokoládu vyrobenú priamo v údolí. Po nákupoch vyrážame spať domov a v spätnom zrkadle zanechávame odraz hory, ktorá nám vzala nielen dych ale aj srdce, pretože sme si to tu zamilovali.

Autor článku: Lukáš Kujan, Foto (mobil)

 

Na Zemi to žije

S Vix&Trips na ceste Kaukazom: Gruzínsko (časť II.)

e4dcf5b4-9f05-5ca9-a0e3-1246f028b639.jpeg?fit=768%2C384

"Zakaukazské duo" opäť na príjme 👬. Dnes Vám prinášam naše pocity, dojmy, zážitky a hlavne pekné fotky z našej druhej časti cesty naprieč Gruzínskom.

4175dcf6-c947-52fb-af2f-3e603868d655

Keďže času je málo a my chceme toho veľa vidieť, zažiť a zároveň Vám priniesť pekné zábery, musíme sa „obracať“ o stošesť. Posledné dni boli veľmi náročné na čas a energiu, nakoľko sto kilometrové, často nespevnené prachové cesty nám dali naozaj zabrať.

Navštívili sme ďalšiu, v horách zapadnutú, vysokohorskú dedinku Shatili , ktorá je vzdialená od čečenských hraníc približne 3 km. V minulosti toto miesto plnilo fuknciu obrannej pevnosti, dnes tu žije už iba niečo okolo 20 ľudí.

adf1cb20-03a1-57fd-b795-acb5868dda67 b431a772-67ea-5a0b-9491-7fc6a5ef5f3f

Do ďalšieho bodu nášho putovania (Gudari a Gergeti Church) sme uprostred kopcov pribrali aj stopára – pastiera, s ktorým sme si 3 hodiny nevedeli povedať ani slovo, ale náš DNB set sa mu veľmi páčil.

5add8ded-3960-5a49-9814-0843f0fb2771

Gudauri je populárne ako lyžiarske stredisko, my sme si tu však lyžovačku neužili. Tak trochu ešte nebol sneh a na tráve sa jazdí zle. A tak sme navšívili aspoň kultúrne pamiatky – za zmienku určite stojí monument na oslavu rusko – gruzínskeho priateľstva. Vychutnať si môžete nielen stavbu ale aj krásny výhľad. Ja som si vychutnal najmä jazdu s dronom pomedzi paraglajdistov, asi budú na mňa ešte dlho spomínať. 🙂

fa1ed9b6-d920-50dd-9390-57ed939a88a6 12986c39-c358-5ee1-95c7-57d056f94c27

Gergeti Trinity Church, alebo aj Kostol svätej trojice je vraj naikonickejším a najznámejším pohľadom Gruzínska. Nachádza sa vo výške 2 170 m.n.n a postavili ho v 14. storočí.

7525f25f-febe-5453-9d2b-b2952fbaca06 1d2c2ea0-7ce5-5c2f-8c3d-1540fb0ad74c

Už zo zvyku sme samozrejme jazdili na výpary a modlili sa za pumpu, alebo schopnosť levitovať. 🙂 Mám pocit, že tento stav nám dodáva akoby nejakú formu adrenalínu. Nonstop si opakujeme otázku – ostaneme visiet niekde v strede ničoho, či nie?

Dlhé a nekonečné cesty už štandardne križovali „statické“ kravy a iné podobné „brejky“. Tieto vtipné chvíľky samozrejme dopĺňajú aj krásne výhľady z rôznych útesov, na obrovské kaňony, troj-štvor tisícové kopce, vodné rezervoáre a pod.

Je toho naozaj veľa, tak opäť fotiek pre potešenie zraku.

3fef03b6-78d4-555f-9715-1e70f10fd65c 5ce5f56a-52a3-5dcd-8b02-6d84d961a47c 9c9fb911-9c8b-5c2e-8d6e-30757db298ea e4dcf5b4-9f05-5ca9-a0e3-1246f028b639

Strastiplnou cestou sa dostávame až do mesta Gori, ktoré narýchlo obehneme a viac menej tu iba prespávame.

1ca31fb2-ef55-5ba2-ab06-2aca8deeedaf a2ed1bb2-ba22-5bb9-8fdd-b058a2182dc6

V ďalších dňoch nás čaká turistika a tak si potrebujeme poriadne oddýchnuť. Ale o tom zasa nabudúce. 🙂

Ak si nedočkavý a nevieš vydržať kým dopíšem ďalší blog, na mojom Instagrame sa dozvieš ako naša cesta pokračovala a aj o tom, kde sa momentálne nachádzam.

Vix trips

Prečítaj si aj 1. diel z Gruzínska

Autor: Viktor Baláž

Na Zemi to žije

Svet pod hladinou je aj o rešpekte k okoliu

IMG_6339-–-kópia.jpg?fit=768%2C576

IMG_8742

Potápam sa od svojho útleho  detstva. Prvé spomienky na potápanie mám sprostredkovane od mamy, s ktorou sme sa chodili v letných horúčavách schladiť na miestne štrkoviská.  Ako blázon som sa rozbehol ku vode a hladina sa za mnou zavrela, keď ma mama vytiahla spod vody, tak som sa rehotal. To muselo byť vo veľkom kontraste s jej zdesením, keďže som mal štyri roky a nevedel plávať. 🙂

Odvtedy boli potapače, ako som volal masku na potápanie môj najlepší kamoš. Hoci som v kalnej vode skoro nič nevidel, fantázia pracovala na plné obrátky, podporená krásnym podmorským svetom sprostredkovaným cez  dokumenty od Jacquesa Cousteau.

IMG_6328

Veľkou zmenou boli dovolenky v Chorvátsku, tam som začal vidieť. Jediné, čo sa však dalo robiť pod vodou v Chorvátsku, bolo zbieranie mušlí. Ďalší zlom prišiel až s dovolenkami na plachetnici, keď sme kotvili v opustených zátokách na chorvátske pomery plných rýb podmorského života. Tak som znovu prepadol nádychovému potápaniu, šiel som hlbšie a vydržal dlhšie.


IMG_8755

SCUBA diving

Moja cesta k prístrojovému potápaniu bola zhoda náhod. Pôvodne som si chcel spraviť kapitánsky kurz na plachetnicu, ale môj kamoš otehotnel a mal tým pádom iné starosti, ako so mnou naplánovať plavbu. Do toho mi prišla ponuka na dovolenku v Karibiku, kde boli jedny z najkrajších zážitkov práve spod hladiny.

Popýtal som sa kamarátov a nakoniec sa nás našlo päť, čo si na seneckej Guláške spravili základný potápačský kurz. Začiatky sú ťažké, obzvlášť v podmienkach našich jazier. V prípade dobrej viditeľnosti vidíte na 5 metrov, čo značne sťažuje vašu orientáciu v trojrozmernom priestore pod vodou. Avšak, o to je väčší váš úžas, keď sa potopíte do vody, ktorá má viditeľnosť na 20 metrov.

IMG_6365 – kópia IMG_6439 – kópia

Môj prvý morský ponor bol v Chorvátsku na útese vedľa ostrova Kaprije. Potápali sme sa u miestneho Čecha, ktorý “všude byl a vše zná”. Prvýkrát sme šli len sami dvaja, plní vzrušenia a strachu. To sa však u mňa zmenilo na pokoj a úžas. Celé to dopadlo výborne až na to, že som sa omylom potopil do hĺbky 30 metrov a môj buddy sa na konci ponoru dogrcal. Zážitok perfektný, ale ťažko popísateľný slovami pre ten obrovský počet nových vnemov, čo svet pod hladinou ponúka.

Egypt

Lacný, blízky a pod vodou nádherný. Jasná voľba, keď sa chcete ísť potápať do krásneho a teplého mora plného života. Ja som len kúpil letenky a bookol ubytovanie. O všetko ostatné sa mi postaral Ján Karpiš, Slovák dlhé roky žijúci a profesionálne sa potápajúci v Egypte. So svojím tlačidlovým mobilom, zmyslom pre humor a láskou k práci si získa každého.

S ním sme sa dvakrát denne vyberali na hodinové predstavenia do podmorského sveta. Janko sa staral a my sme si to mohli užívať. Zobral nás do krásnych koralových záhrad, na strmé koralové útesy. Pritom nás učil nielen potápať sa, ale aj rešpektovať prostredie, v ktorom sa nachádzame.

IMG_6451 IMG_6469 IMG_20181016_102657026_HDR IMG_6333 – kópia IMG_6341 – kópia

Potápanie nie je o hĺbke ani o čase strávenom pod vodou. V prvom rade to je o bezpečnosti, až potom o srande. Nakoniec po zvládnutí základnej techniky je to celé len o dýchaní.  Je to najkrajší druh meditácie, aký poznám. Jediné miesto, kde jedným hlbokým nádychom viem zrazu lietať a výdychom padať.

IMG_6382 IMG_6414 IMG_6368 – kópia IMG_6367IMG_6479 IMG_6446 – kópia

Z Egypta som odišiel oddýchnutý, lebo okrem potápania, spania a jedenia som nič iné nerobil. Tiež som odišiel  ako advance OWD. Moja cesta viedla smerom  do Jordánska. O čom vám porozprávam nabudúce.

Na konci každého ponoru je nutné vypustiť červený balónik, ako signál o vašej polohe pre lode na hladine.

Autor:  Martin Rusňák    Foto: Ján Karpiš

Cooltúra

TIP na knihu: Stojedenročný starček, ktorý sa obával, že priveľa myslí

titulka-starček.png?fit=560%2C315

Voľné pokračovanie bestsellera Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.

starček

Všetko sa začalo výletom teplovzdušným balónom na počesť Allanových stoprvých narodenín a štyrmi fľašami šampanského. Allan a jeho priateľ Julius sa tešili na nádherný výhľad, lenže balón bez pilota a s odtrhnutým ventilom sa nečakane odlepil od zeme a vzlietol. Dvaja vzduchoplavci tvrdo pristáli v mori. Zachránila ich severokórejská loď. Vo sne by im nenapadlo, že kapitán lode pašuje aktovku plnú uránu pre vodcu Kim Čong-una na jeho tajné plány s jadrovými zbraňami.

storočny

Allan Karlsson a Julius Jonsson sa tak ocitli uprostred šialenstiev celosvetovej diplomatickej krízy. V centre pozornosti sú jadrové zbrojenie, kohútie zápasy medzi mocnými, hlúposť, zloba a úskoky. Počas svojho putovania Allan narazí okrem Kima aj na Donalda Trumpa, Vladimira Putina, Angelu Merkelovú či švédsku ministerku zahraničných vecí, ktorá si udivene kladie otázku, či toto všetko je naozaj možné. Allana celý čas naviguje jeho najcennejší majetok – čierna tabuľka, teda iPad. V nej nachádza všetko, čo za niečo stojí, ale ešte viac toho, bez čoho by sa celkom rád zaobišiel.

„Mojím zámerom bolo pripomenúť udalosti dvadsiateho storočia, aby sme na ne nezabudli a nemali tendenciu dopúšťať sa tých istých chýb. Svoje posolstvo som sa usiloval zabaliť do láskavého humoru.
Kniha sa pomerne rýchlo rozšírila po svete. No svet sa ani zamak nezlepšil.“

Autor knihy – Jonas Jonasson

jonas-jonasson

O autorovi

Na Zemi to žije

S Vix&Trips na ceste Kaukazom: Azerbajdžan

9a138fa5-de7a-5540-b581-1546c20b6565.jpeg?fit=768%2C384

Tentokrát som sa rozhodol vydať smer za Kaukaz (Azerbajdžan, Gruzínsko, Arménsko) spoločne s kamarátom, kameramanom Matejom. Cestu, rovnako aj tento blog, začínam v Azerbajdžane, krajine večného ohňa.

11505e43-5b1e-50b3-a801-4548bc15e382
1. deň

Opustili sme letisko v Budapešti. Wizz Air štandardne meškal niečo cez hodinu. Po necelých 4 hodinách letu sme prišli na viac-menej prázdne letisko v Baku. Maťova batožina bez problémov vyšla na páse, no moja batožina – štandardne posledná ako vždy, sa musela zaseknúť, navyše bola označená neznámou červenou páskou. Spokojní, ignorujúc tento fakt, sme sa vydali smerom von z letiskovej haly. Mňa musela ale čakať kontrola cez skener… svojej povesti večne problémového typu som, ako inak, nezostal nič dlžný.


Kontrola samozrejme našla v batožine dron, ktorého som kvôli zákazu nosenia v príručnej batožine na letisku v Budapešti dal do veľkej… a hádajte, čo sa stalo! Dron zhabali a dali nám na výber 2 možnosti – buď ho necháme tam a už ho neuvidíme alebo (pre nás schodnejšia alternatíva) po návšteve krajiny budeme odlietať z toho istého letiska. Bohužial nám táto skutočnosť narušila náš plán cestovať z Baku do Tbilisi nočným vlakom, čo bolo s dronom nereálne.

Museli sme letieť, čo nám trochu predražilo náš trip. Vybavenie povolenia pre turistu je absolútne nereálne, je veľmi zložité aj pre domácich. Čo narobím, cestovanie prináša samé prekvapenia, občas aj menej príjemné, ale tak každopadne to bola zaujímavá skúsenosť. Takže moji milí čitatelia – dronisti, pri návšteve Azerbajdžanu sa s dronom radšej rozlúčte.

Ubytovali sme sa v príjemnom hostelíku za prijateľné peniažky, požičali si SUVčko a pobehali trošku mesto a jeho okolie. Ráno nás čaká približne 200 km presun do horskej dedinky Kinaliq.

baku veža

Baku je naozaj veľká metropola, ktorá sa stále ešte buduje. Vyznačuje sa nádhernou architektúrou, upravenými parkami, mrakodrapmi, kolabujúcou dopravou bez akýchkoľvek pravidiel, skvelými cenami potravín a prívetivými ľudmi.

64a8d596-6d98-5604-8710-5ab6ecb1cf4c

Na ohnivej hore Yanar Dag horí večný oheň, ktorý podľa legendy zapálil náhodný pastier a odvtedy oheň horí nepretržite už niekoľko desiatok rokov. Realita je však taká, že je len výsledkom plynov unikajúcich zo zeme.

9ed5d89c-4abe-5916-96ee-b45efcf660fe

2. deň

Opustili sme hlavné mesto Azerbajdžanu – Baku. Po ceste sme sa stavili na mieste s názvom Mud Volcano, no nestojí za zmienku. Naším cieľom bola od sveta odrezaná horská dedinka v kaukazských horách – Kineliq (cca 2300 m.n.m). Neopísateľná divočina na konci náročnej cesty – veď posúďte sami. Len málokto z nás si dokáže predstaviť ako títo ľudia žijú.

Po ceste „konečne“ prvá pokuta od policajtov, samozrejme do vrecka za tretinovú sumu. Úžasné panorámy a úzke cesty plné adrenalínu medzi mestom Quba a naším cieľom boli už len čerešnička na torte. Škoda toho drona, zábery by stáli za to…

Miestne deti.

f5e22a9c-19b0-543b-89c9-9b81d77b90fa8b9d48b3-3a4f-5742-a3c2-0ae76d6a413f

Chov oviec a poľnohosporárstvo je v dedine zdrojom obživy.

08e1ca7d-4e70-5ce8-83c6-b3f43a35e618

Zmes zo zvieracích exkrementov, ktorú používajú nielen ako palivo, ale aj ako stavebný materiál.

c63da030-8bb5-58dc-8694-32da20a9c171

3. deň

Čakalo nás slnkom zaliate ráno, raňajky od domácich a samozrejme nádherné výhľady na kaukazské kopce. Väčšinu dňa sme strávili v aute a presunuli sa do národného parku Zaqatala. Bolo to cca 500km takou ničím zvláštnou krajinou.


2640e10c-0978-5978-b0b9-c218828b04b6 3cc1d6fe-cf17-5662-8209-dff17df12f30a9975e50-8120-5305-a1a0-d8ef5cac262c39585144-6acb-514f-8c30-2c574b4d412b

4. deň

Navštívili sme mesto Qac, Zaqatala a dedinku Ilisu. V Ilisu sme našli v horách pekný, niekoľko desiatok metrov vysoký vodopád a starodávny most. Pôvodne bol v pláne aj trek do hôr, no únava a možno aj lenivosť nás nakoniec nikam nepustili. Pozreli sme si iba blízke okolie. Ráno sme sa aj chceli niekam vydať, no bohužial nám nemal kto poradiť, nakoľko dohovoriť sa po anglicky je úplne nereálne.

e334156b-ee5c-5d38-b166-1d7a337e2942 e54c6026-92a5-5b11-8955-957c1b153782 a5ea7111-741c-51e4-82e5-29b330d6eaaa

V poobedných hodinách sme opäť sadli do auta a vydali sa na ďalšiu viac ako 200km cestu k jazeru Goygol, ktoré sa nachádza kúsok od hraníc s Náhorným Karabachom. Po ceste sme náhodou natrafili na mesto Mingecevír, vedľa ktorého sa v kopcoch schovávala cca 80km dlhá vodná nádrž s rovnakým menom ako spomínané mesto. Spravili sme si krátku zastávku, boli sme pohostení pohárikom vodky od miestnych a tak.. 🙂

f32cb4ff-c79d-5ab3-b5cd-6fc57b098c29

Do nášho cieľa – jazero Goygol (jedného z najkrajších jazier v bývalom ZSSR, miestami hĺbka vody až do 100 metrov) sme prišli až podvečer. Zbalili sme si ruksaky a s úsmevom na tvári sa vydali stanovať do divočiny. Úsmev opadol už po pár metroch, keď nás strážnik parku otočil, že ruksaky si môžeme odložiť, ísť si pozrieť jazero a do cca hodinky a pol musíme vypadnúť, nakoľko park sa zatvára. Zatvára rozumej doslovne, nakoľko bol celý oplotený a ešte aj vo vojenskej oblasti.

Pri východe z parku nás ešte zastavili vojaci a pýtali si od nás kameru, keďže si ju všimli v okne auta. Samozrejme sme museli záznam z cesty v parku vymazať. Večer sme si našli miesto na stanovanie na neďalekých kopcoch – pastvinách, ktoré boli posiate kravskými kakancami, rozložili sme stan a prenocovali obkľúčení túlavými psami.


472fd200-f58f-5702-a39a-123e59e7e2e5 62451812-98fb-534b-a188-aea858a931ea e7f55221-7aea-5faf-ae35-121a9e219eff

5. deň

Po veternej noci sme naštartovali našu mašinu a do navigácie zadali smer späť – hlavné mesto Baku. Tu sme prenocovali v krásnom novom hoteli (cena 11 eur s raňajkami na osobu) a tešili sa na odlet do Gruzínska, ktoré nám hádam ponúkne viac zážitkov a menej obmedzení ako Azerbajdžan. Či sa podarilo, uvidíte v ďalšom blogu.

PS: Už sa neviem dočkať môjho drona, ako sa pomojkáme a začneme lietať. 🙂

9a138fa5-de7a-5540-b581-1546c20b6565

Prečítaj si Viktorove  JAZDENIE NA SOPEČNOM PRACHU – NIKARAGUA

Vix trips

Autor  – Viktor Baláž (Vix&Trips)

Na Zemi to žije

Tipy ako vyberať ubytko cez Airbnb a Booking

Swimming-pool-breakfast-and-bicycles-included.jpeg?fit=768%2C576

Dlhodobé cestovanie je vo veľa veciach úplne iné, ako dovolenka.

Morning view for 15 EUR per nightlenkaschronicles.com

Ak máte týždeň v celom roku, kedy si môžete užiť ničnerobenie a zábavu, malo by to byť ničnerobenie a zábava. Vtedy sa Vám naozaj nechce variť, ale chcete ísť do reštaurácie. Vtedy naozaj chcete tú najlepšiu pozíciu ubytovania a niekoho, kto sa o Vás postará.

Keď cestujete dlhodobo a nemáte takmer žiadnu zodpovednosť, varenie alebo skromnejšie ubytko na úkor ušetrených peňazí je fajn. Myslím si, že nájsť kompromis medzi cenou a pohodlím, je tá najlepšia kombinácia. Poviem Vám teda niečo o tom, ako vyberám ja.


Prvé, čo vždy urobím, otvorím dve najznámejšie platformy, Airbnb a Booking. Najskôr si zobrazím ubytká v danej oblasti od najlacnejšieho, bez akýkoľvek kritérií. Takto dostanem obraz o tom, kde sa pohybujú ceny. Potom začnem trochu prihadzovať na požiadavkách, raňajky, bazén, poloha v centre a pozorujem, či sa mení cena, poprípade koľko.

Keď sa častejšie presúvame, teda vyberám ubytko na kratšiu dobu, ako napríklad vo Vietname, snažím sa zvoliť s raňajkami. Zdá sa mi to oveľa pohodlnejšie, keď nemusím hneď ráno rozmýšľať nad tým, kam ísť a čo vybrať. Raňajky väčšinou cenu nezvýšia, možno len zúžia výber.

Breakfast included in the priceLENKASCHRONICLES.COM

Ak si chceme dopriať niečo krajšie, využívam Airbnb kredit 30 €. Alebo skôr ak ja chcem niečo krajšie,
Davidovi je to celkom jedno, ako jeho otec raz povedal, on by sa vyspal aj v škáre vedľa cesty, no so mnou také niečo robiť nemôže.  Aby sa dal využiť tento kredit, cena za pobyt musí byť aspoň 65 €, musí to byť vaša prvá rezervácia cez Airbnb a nemôžete ho kombinovať s inými zľavami.

O morálnosti opakovaného využívania týchto zliav sa toho popísalo veľa. Ja si myslím, že také obrovské spoločnosti ako Booking a Airbnb, na Vašej zľave nekrachnú, tak prečo neušetriť.


Ak už aj máte Airbnb účet a urobili ste rezerváciu, musíte si len založiť nový e-mail, nový Airbnb účet
a potom môžete využiť zľavu opäť.

Ak radi cestujete, ale aj radi ušetríte, tu je link, kde nájdete Váš kredit.

LRM_EXPORT_1147206760653387_20181111_205437412LENKASCHRONICLES.COM

Ja som vo Vietnamskom mestečku Hoi An hľadala ubytko na tri noci, no na poslednú chvíľu. Najlacnejšia možnosť, ktorá ako tak spĺňala moje kritéria, bola okolo 13 € / noc / 2 osoby. Tu by som kredit využiť nemohla a spolu so servis fee by som zaplatila za tri noci cez 40 €. Tak som si povedala, prečo nemať niečo krajšie za rovnakú cenu a začala som pozerať možnosti okolo 20 € / noc / 2 osoby, aby som sa dostala cez 65 € / pobyt a bol mi odčítaný 30 € kredit.

Vďaka tomu sme si za 15 € / noc / 2 osoby užili krásne ubytko s bazénom, raňajkami a bicyklami v cene. Vo Vietname sme mali ubytko aj za 5 € / noc / 2 osoby s raňajkami, no prečo si neužiť sem tam niečo viac, ak je to za takúto super cenu.

LRM_EXPORT_1147162455077419_20181111_205353106LENKASCHRONICLES.COM

Pri poznávaní miest sa mi niekedy zdá lepšie využiť Booking, hotely a hostely sa mi tu zdajú lacnejšie. S Bookingom funguje veľmi podobný systém, ako s Airbnb, tu však prikladám link na 10 % zľavu z ceny ubytka, ktorá Vám bude vrátená hneď, ako absolvujete pobyt.

Minimum za pobyt je len 30 $, no na rozdiel od Airbnb platíte plnú sumu a peniaze Vám prídu neskôr. Ďalšia možnosť je využiť jednorazovú zľavu a nie 10 %, ku ktorej sa dá dostať cez kupóny, ktoré kolujú sem tam po internete, no o tomto Vám ja viac povedať neviem.

Breakfast on the streetLENKASCHRONICLES.COM

Vyberanie ubytka je veľmi individuálne, v závislosti od krajiny, do ktorej sa vyberieme a času, ktorý zostaneme na jednom mieste. Napríklad Nórsko, ktoré je všeobecne drahé, no strávili sme tu mesiac, bolo jednoznačne super cez Airbnb.

Zľava po zarezervovaní na minimálne mesiac bola skoro 40 %. Väčšina miest na Airbnb poskytuje zľavu, ak urobíte rezerváciu na dlhšiu dobu. Viem, že väčšina z Vás na mesiac nepocestuje, no tieto zľavy sú napríklad aj týždenné. Všeobecne ak hľadáte ubytko na dlhšiu dobu, Airbnb sa mi zdá najlepšia voľba.

Swimming pool, breakfast and bicycles includedLENKASCHRONICLES.COM

Každý človek má iné preferencie a je ochotný investovať rozdielny čas do hľadania, či peniaze do ubytka, no verím, že ušetriť chce každý. Prečo nepoužiť tieto peniaze radšej na chutnú večeru (tu v Ázii aspoň tri ), či nejaký zaujímavý zážitok.

Dúfam, že som Vám týmto článkom dala trochu inšpirácie a do budúcnosti možno niekomu pomohla aj ušetriť. Ak je Vám čokoľvek z tohto nejasné, no radi by ste to využili, kľudne mi pošlite správu a ja rada pomôžem.

Prečitajte si aj Lenkin príbeh z Vietnamu

Keď sme však objavili Ha Long Bay, Dračiu zátoku, alebo doslovne Zátoku klesajúceho draka vo Vietname, zistili sme, že sa dá nájsť miesto, kde si na svoje prídeme obaja. Meno Dračia zátoka vzniklo na základe príbehu o drakovi, ktorý prišiel ochrániť miestnych ľudí a….pokračovanie

 

 Lenka’s Chronicles

Art

Aj z týchto fotiek bude Nat Geo vyberať najlepšie cestovateľské fotky roka

16-2.jpg?fit=768%2C602

Aj keď jedna z najprestížnejších fotografických súťaží, Nat Geo Travel Photographer Of The Year Contest, ešte nepozná svojich tohtoročných víťazov, už teraz je jasné, že bude plná kvalitných a krásnych príspevkov. V tejto galérii nájdete množstvo dôkazov – hneď niekoľko fotografií, ktoré ašpirujú na to, aby tento rok zvíťazili. Tak napríklad tento záber sa volá Geometria Slnka a vytvoril ho Enrico Pescantini.

2-4

1-4 4-4 5-4 12-3 11-3 10-4 7-4 6-4 13-2 14-2 15-2 16-2 17-2 22-2 21-2 20-2 19-2 18-2 23-2 24-2 27-2 26-2

Tento príspevok sa pôvodne objavil na stránkach Design You Trust. foto: National Geographic

nationalgeographic.org

Lifestyle

Mesto anarchie a voľnomyšlienkarstva. Burningman festival (video)

170801-burning-man-toys.jpg?fit=768%2C481

Burningman v Nevadskej púšti je sen každého festivalového fanúšika. Len dostať sa tam nie je vôbec jednoduché.

30744_8bafde2cec8c697

Musíte sa najprv  predregistrovať, aby vám poslali kód a dátum so skutočnou možnosťou kúpy.  Ale ani tak nieje zaručené , že vzácny lístok dostanete. Tiket vyjde na 380 dolárov.

Cez deň je pekelné slnko, sucho a prach, ktoré vám dehydrujú telo v priebehu pár hodín. V noci naopak teploty klesajú k  0. Na festivale funguje výmenný obchod , čiže peniaze sú vám na nič.  Burningman  nemá štruktúru ani program.   Organizátori účastníkov vyzývajú, aby sa riadili „Desiatimi princípmi“. Ide o akýsi kódex správania, ktorý zahŕňa ekonomiku daru, vyjadrenie samého seba, spoločné úsilie či občiansku zodpovednosť za seba aj ostatných.

V areáli nie je elektrina,internet ani žiaden signál. Každý si musí priniesť  dostatok jedla, vody, oblečenie a prístrešok. Ak si niekto neprinesie dosť vody, ochranka ho pri vstupnej bráne nevpustí.   

Na Burnigman jednoducho neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia. Trvá týžden a verte  je to zážitok na celý život.

BurningMan2017_TheSightsAndSounds_MatanTzinamon_XIMT-48-of-49

untitledthe-most-outrageous-fashion-spotted-at-burning-man-2016Radical-self-expression-costumes-at-Burning-Man-2015-Carnival-of-Mirrors-male-friendsburning-man-girls-sharejunkies-29Burning-Man-Couple-24f929_burning_man_201822262b88861e2b9e253a8b214a710e788aIn this Wednesday, Aug. 31, 2016 photo, a woman rides an electric scooter during Burning Man at the Black Rock Desert north of Reno, Nev.

bnqit22g1ii-png__700Burning_Man_2016_Galen_Oakes_People_Of-20Burning-Man-20-e1502378016577burning-man-2018-goruntuler_35342

Bibi rides her bike on the Playa during the Burning Man 2015 "Carnival of Mirrors" arts and music festival in the Black Rock Desert of Nevada, August 31, 2015. Approximately 70,000 people from all over the world are gathering at the sold-out festival to spend a week in the remote desert to experience art, music and the unique community that develops. REUTERS/Jim Urquhart FOR USE WITH BURNING MAN RELATED REPORTING ONLY. FOR EDITORIAL USE ONLY. NOT FOR SALE FOR MARKETING OR ADVERTISING CAMPAIGNS. NO THIRD PARTY SALES. NOT FOR USE BY REUTERS THIRD PARTY DISTRIBUTORS
burning-man-wallpaper-15Dopascreens-photo-by-Trina-Medinafo_nk_art_of_burning_man_126_05786_1504291441_id_948769.0Scott-Sporleder-Burning-Man-at-nightshanina_shaikshutterstock_1033847281Truth is Beauty (4) by Marco Cochrane8f0ab27843a5b885c3ccafcab6debdbd55ef641a9dd7cc22008b8dea-2732-1366

Burning Man 2012

burn6_15052317332850Burningman-2015-kapak

Burning Man

zdroj  – FB

Na Zemi to žije

Čierny piesok, ľadové vodopády, či štrajk na plantáži. To je Kostarika

Playa-Bianca-5.jpg?fit=700%2C934

Po takmer mesiaci strávenom v Paname sme sa rozhodli zakončiť našu cestu po Strednej Amerike v Kostarike.

Banánové plantáže

Mala som zmiešané pocity, pretože veľa ľudí, ktorých sme stretli, nám povedalo, že Kostarika je príliš drahá a turistická. My sme však mali menej ako týždeň, takže na nejaké veľké presúvanie nebol čas. Presun z Panamy do Kostariky, lepšie povedané prekročenie hranice, by mal stáť pár drobných a malo by ísť o veľmi jednoduchú záležitosť. My sme však mali to šťastie, že bol akurát štrajk robotníkov z banánových plantáží.

Tí zahatali cestu na hranicu každých pár metrov a mala som pocit, že tým pomohli skôr taxikárom, pretože na každom kúsku bol zablokovaný nejaký taxikár alebo minibus a vzhľadom k situácii si mohol za ten kúsok účtovať toľko, čo zvyčajne za celú cestu na hranicu. My sme mali v taxíku jedného z robotníkov, ktorý bol obzvlášť milý, takže poradil taxikárovi ako časť barikád obísť cez banánové plantáže. Môžem povedať, že to bol zážitok. Nikdy som si ani nepredstavila, že plantáže s banánmi môžu byť tak obrovské. Išli sme autom asi pol hodiny a za celý čas som nikde nevidela koniec plantáží.


Je pravda, že išlo o najznámejšieho producenta banánov so žlto modrým logom, ktoré nájdete všade vo svete. Za akých podmienok tu ľudia pracujú, je vzhľadom k štrajku otázne. Po zdolaní barikád sme dorazili na hranicu medzi Panamou a Kostarikou. Prejsť hranicu je len formalita, no hneď potom nás čakala prvá vyššia cenová položka za dopravu. Z Panamy sme boli zvyknutí na lacné autobusy. Tu sme si zobrali niečo ako „shuttle bus“, pretože sme sa chceli dostať do asi hodinu vzdialeného mestečka Cahuita. Ten vyšiel pre nás dvoch na 20 dolárov.

Alajuela (2)

Autobusová stanica a hazardné hry

Cahuita je mestečko nachádzajúce sa na karibskom pobreží, ktoré sme si zamilovali. Vôbec tu necítiť ten pre Kostariku typický turistický  ruch a ceny sú porovnateľné s Panamou. Cahuita ponúka veľké množstvo rozkošných reštaurácií, kde môžete ochutnať typické jedlo, ktorým je vždy nejaká obmena ryže, fazule a k tomu mäso alebo ryba. Veľmi rozšírená je aj mexická kuchyňa. 

Počas večera sme ako bonusový program dostali výhľad na pouličnú bitku, načo nám miestny čašník povedal, že je to tu úplne bežné. Musím však povedať, že miestni ľudia v Kostarike sa mi zdali milší ako Panamčania. Toto malé mestečko ponúka okrem pláže s klasickým pieskom, Playa Bianca, aj pláž s pieskom čiernym, Playa Negra. Pre mňa super zážitok.

Playa Negra (1)

Playa Negra (3)

Čierny piesok tu bol úplne jemnučký, leskol sa ako kryštál a pobrežie úplne ideálne na prechádzky. Priamo na pláži je super  workoutové ihrisko. Pláž je verejná, voľne prístupná. Playa Bianca je naopak prístupná iba do pol piatej, nakoľko je súčasťou národného parku. Ten určite stojí za návštevu. Z pláže prejdete na chodník malou džungľou, kde je možné vidieť asi každé zviera, ktoré by ste tu čakali. Možno aj také, ktoré by ste ani nečakali. Opice, veveričky, niečo medzi potkanom, prasaťom a králikom, čo ani neviem pomenovať, medvedík čistotný, leňochod, hady, vážky, kraby, motýle, leguány, jašterice, napríklad aj tá, ktorej sa hovorí Ježiš Kristus, pretože dokáže vďaka svojej rýchlosti chodiť po vode.

V parku sa prelína les, džungľa, morské pobrežie, vybudované chodníky, ale aj čistá príroda. Pre mňa veľmi prekvapivý fakt, toto miesto je úplne zdarma. Môžem povedať, že sme tu strávili viac ako 5 hodín a prešli okolo 15 kilometrov, no utieklo to ako voda.  Do parku sme vošli cez pláž Playa Bianca, a prešli sme ho celý, takže sme skončili vlastne na jeho začiatku kúsok za mestom. Nechcelo sa nám čakať na autobus, tak sme zase raz skúsili stopovať a to nám len potvrdilo, že miestni ľudia sú naozaj milí.


Playa Bianca (3)

Naším ďalším cieľom bola La Fortuna, čiže nás čakalo niekoľko hodín cesty. Keď sme zistili, že autobusy vôbec nesedia, čiže to môže byť drahá alebo veľmi dlhá cesta, rozhodli sme sa, že si zaplatíme raftingový výlet, ktorý bude zároveň aj prepravou do La Fortuny. Ráno nás vyzdvihol autobus rovno z hostela a asi po hodine a pol jazdy sme zastavili na výborné raňajky. Potom sme sa po šiestich pasažieroch plus sprievodca nalodili na rafty a vyrazili.

Playa Bianca (5) Ihrisko Playa Negra

Okolie bolo úplne nádherné  a voda relatívne pokojná, ale stále zábavná. Počas dňa sme zastavili na chutný obed a po splavení 30 kilometrovej rieky nás večer ešte asi 4 hodiny viezli autobusom do  La Fortuny. Celá táto sranda stála 99 dolárov na osobu, ale myslím, že to stálo zato. Super zážitok a ešte aj preprava krížom cez Kostariku.

Ako prvé sme sa rozhodli navštíviť La Fortuna vodopád. Je krásny, veľký, asi najsilnejší aký som kedy videla. Ale je tu jedno veľké ale. Ak ste už nejaký ten vodopád videli, neviem, či stojí zato zaplatiť 15 dolárov za vstupné. Určite nemôžem povedať, že je to „len“ vodopád, ale trošku sa mi to žiada. Všetko je tu neuveriteľne vybudované, to treba uznať, super schody až k vodopádu, takže je to ozaj pohodlné. Aj keď ešte aj na náročnosť schodov sa dokážu ľudia v recenziách sťažovať.

Mne  však tak trošku prišlo, že tu len zaplatíte 15 dolárov za tú super fotku pri vodopáde. Záleží asi, aké zážitky už má človek za sebou. Vodu som samozrejme odskúšala a ako sa dalo čakať, bola ako ľad. Na druhú stranu, v Kostarike sme sa po viac ako mesiaci dočkali teplej sprchy, čo bolo viac ako potešujúce. Pitná voda z vodovodu je tiež príjemnou zmenou.

Playa Bianca (4) Playa Bianca (1) La Fortuna (2)

La Fortuna je už oveľa viac vybudovaná a turistická, všade reštaurácie, bary, obchody. Veľa mexického jedla, zmrzliny a typických kostarických ovocných drinkov a smoothie. Keďže sme mali len týždeň, tak sme sa na rozdiel od Panamy, kde sme si neplatili ani jeden výlet, v Kostarike zahrali na ozajstných turistov a zaplatili sme si celodenný výlet.

Bolo to 55 dolárov, opäť však úplná spokojnosť. Po raňajkách nás vyzdvihol minibus a zaviezol na začiatok turistickej cesty k sopke Arenal, jednej z mnohých sopiek v Kostarike. Išlo o naozaj peknú turistiku, nádherné výhľady. Boli sme super skupinka s výborným sprievodcom, takže o zábavu nebola núdza. Dostali sme výdatné obedné balíčky, ktoré sme zbaštili pri malej riečke.


. Veľa informácií o okolitej prírode a zvieratách, čerstvo urezaná cukrová trstina a ďalší vodopád, ktorý už sa dal oboplávať. Zistila som, že ak máte kontaktné šošovky, ísť za vodopád nie je najlepší nápad. Voda je silná a prská na všetky strany, takže vždy, keď som sa pokúsila otvoriť oči, mala som pocit, že šošovky stratím.

El Salto

Všade naokolo vodopádu poskakovali po stromoch opice, čo super dotvorilo atmosféru. Záver programu bol horúci prameň. Ide o miesto, ktoré je zdarma, ak by ste sa chceli vybrať na vlastnú päsť. Lepší koniec výletu by som si ani nevedela predstaviť. Ide o také jazierko pod mostom, všade okolo grafity, zapálené sviečky, pomaly sa zotmelo, voda teplučká, na tvár sme dostali kostarické bahno a do ruky kostarický drink, každý prehodil slovo s každým, proste čistá pohoda.


Posledný deň sme ešte omrkli tzv. El Salto, opäť most, tento krát však lano z ktorého sa skáče do vody. Malé vodopády, do ktorých sa dá skákať zo skaly a príjemná voda. Zaujímavým bolo pozorovať ryby, ktoré sa snažili vyskočiť hore do vodopádu, úspešnú sme však nevideli ani jednu. Sú tu aj miestni, aj turisti, atmosféra opäť veľmi priateľská. Toto miesto je rovno za mestom, určite stojí za návštevu.

Arenal (3)


Našu krátku návštevu Kostariky sme zakončili v San José, konkrétne v štvrti Alajuela, pretože sme mali odtiaľto let. Tu sme si už dali len krátku prechádzku po okolí, viac času na preskúmanie mesta San José sme nemali, ale musím povedať, že veľa ľudí nám ho odporúčalo preskočiť  ako nie veľmi zaujímavé.

Keď mám porovnať s Panamou, ľudia tu mi prídu priateľskejší, aj keď možno to je iba rozvinutejším turizmom. Kostarika je turistickejšia, treba však uznať, že výlety  a aktivity pre turistov tu majú zvládnuté.  Opäť krásna príroda, počasie, vyššie ceny a plno zážitkov.

Autor  – Lenka Tomková

Na Zemi to žije

Zápisky zo sveta_PANAMA 2.diel

Red-Frog-surfovanie-2.jpg?fit=768%2C576

Panama City a Boquette je za nami, takže je čas sa presunúť do Bocas del Toro. Ide o skupinu ostrovov nachádzajúcich sa na hranici s Kostarikou na pobreží Karibského mora, kde sme sa rozhodli stráviť mesiac, my konkrétne na ostrove Bastimentos. Zopár zaujímavých faktov na začiatok, „hlavný“ ostrov Isla Colon pomenoval po sebe Krištof Kolumbus, keď toto miesto náhodne objavil, natáčalo sa tu veľa dielov šou „Survivor“, u nás známe ako „Kto prežije“ a miestni ľudia majú svoj vlastný jazyk, ktorý je zmiešaninou angličtiny, španielčiny a niečoho neexistujúceho nikde inde.

Bastimentos

Po zopár hodinách  v autobuse sme vystúpili v prístavnom mestečku Almirante, kde si celú osádku autobusu odchytil miestny ujko, aby dohodil kšeft taxikárom, ktorý rozvážajú ľudí do prístavu. My sme sa rozhodli ísť pešo, načo nám bolo povedané, že dobré rozhodnutie, keďže je to desať minút. Ako bonus sme dostali niekoľko tipov. Ako napríklad nakúpiť základné veci v Almirante, pretože na ostrove je o dosť drahšie, alebo aj to, že by sme za taxík na ostrov nemali zaplatiť viac ako 3 doláre na osobu.

Keďže Bocas Del Toro je skupina ostrovov, logicky je nevyhnutné sa prepravovať loďkami. Ide o veľmi rýchly druh dopravy, nakoľko šoféri lodí striehnu na každom kroku. Pri cenách sa presne prejavilo to, ako miestni premýšľajú o turistoch a aj to, že ujkove rady neboli až tak na škodu.  Ak ste miestny za asi 5 minútovú cestu loďou zaplatíte dolár na osobu, ak ste biely, zaplatíte 3. Ak ste ozaj turista a neviete, že by to mali byť 3, zaručene zaplatíte 5, pretože to je prvá cena, ktorú tu na turistov skúšajú a keď sme tak pozorovali ľudí okolo seba, mnohí to aj sú ochotní zaplatiť. Miestny stánok na ulici, ktorý predáva ugrilované mäso napichnuté na paličke, mimochodom obľúbené „zazobnutie“ tu, si od vás vypýta doláre dva, od miestneho len jeden. Namiesto toho aby ocenili, že prichádzajú turisti, snažia sa vyťažiť čo sa dá jednorazovo a nerozmýšľajú o tom, že práve férový prístup by mohol priniesť viac turistov.

Mesto Old Bank (2)

Old Bank (4)

Ak ste Thajskom alebo inou časťou Ázie rozmaznaný turista, čo sa cien týka, bude sa Vám tu určite zdať draho. Krásne džungľa, more, veselá hudba a čerstvé ovocie však tento fakt určite dokážu vyvážiť. Na druhú stranu treba pochopiť, že ide o ostrov, teda väčšinu vecí musia priviezť, takže logicky tu je drahšie.


Naopak dve celé ryby, ktoré dokážu uloviť, sme kúpili aj za dolár. Alebo čerstvé mango v plastovom vrecku za 50 centov, pre nás nezvyčajne posypané čiernym korením  a zaliate octom. Čerstvé kokosové orechy rovno z palmy, banány alebo ananás, ktorý rastie všade naokolo, boli perfektné. Ja som tu prvý krát videla naživo kešu ovocie, z ktorého zospodu vyrastá niečo ako kôstka, v ktorej je ukrytý jeden kešu orech. Po tomto hneď vnímam hrsť kešu orechov vzácnejšie. Ľudia tu však väčšinou orech zahodia a jedia len ovocie, ktoré je sladkasté, avšak pre mňa veľmi trpké na jazyku.

Okrem vyšších cien z ostrovného života vyplýva aj ďalší fakt a to problém s vodou. Náš dom a aj väčšina ostatných fungoval len na dažďovej vode, teda keď neprší, tak sa nesplachuje a nesprchuje. My sme našťastie dorazili na prelome dažďovej sezóny, takže asi prvý krát v mojom živote som sa tešila z dažďa. Logicky teda treba kupovať pitnú vodu, ktorá tiež v obchode nepatrí medzi najlacnejšie. Tu sme objavili super riešenie a to automat na pitnú vodu, kde za 50 centov naplníte o niečo viac ako „galón“, teda tú veľkú fľašu vody, ktorá vystačí minimálne na deň pitia aj varenia.

Old Bank (5)

Celý ostrov Bastimentos je jedným z 15 panamských národných parkov, takže som očakávala, že príroda bude krásna, realita však ďaleko preskočila moje očakávania. Dažďový prales a nekonečné nádherné pláže. Odvrátená strana reality je však odpad. Ten je úplne všade.

Ľudia tu vôbec neriešia, čo kde zahodia. Proste kde im čo odpadne od ruky, tam to je. V mori,  na pláži, popri domoch, úplne všade. Často krát som nemohla veriť vlastným očiam, keď som videla v mori plávať telku alebo chladničku. Všetci riešime globálne problémy, veľa z nich však nedokážeme ako jedinci ovplyvniť. Zaoberať sa viac odpadom by mohlo byť pomerne jednoduché, napríklad vláda tu by sa mohla snažiť motivovať ľudí k zberu a odovzdávaniu odpadu. Odpad je prítomný všade, ale to množstvo tu ma úprimne šokovalo a až tu som si naplno uvedomila, že je nevyhnutné sa touto problematikou zaoberať viac, ak nechceme prírodu úplne zdevastovať.

Mesto Old Bank, Bastimentos

Keby som mala porovnať Isla Colon a mesto Bocas Town s našim ostrovom Bastimentos a mestom Old Bank, teda vačší a viac turistický ostrov a ten náš, menší, u mňa určite vyhralo Bastimentos. Menší ostrov, oveľa menej možností čo sa týka reštaurácií a obchodov, avšak viac autentický, ak Vás zaujíma práve ten lokálny život. V mestečku Old Bank na ostrove Bastimentos stretnete prevažne miestnych ľudí.

Všade kde pozriete je zatúlaný pes a celé kŕdle sliepok. Keďže všetky reštiky sú tu rovno na ulici, miestni keď jedia napríklad kura, tak kosti len hádžu rovno z terasy na ulicu, kde ich hneď zbierajú psy. Takže v blízkosti každej reštiky či stánku je vždy skupinka psov. Pravdepodobne kvôli zvyškom jedla sú všade v meste celé kŕdle supov, ktoré sa vôbec neboja ľudí. Kurča považujem jednoznačne za najobľúbenejšie jedlo. Ako príloha často ryža alebo opäť „plantains“, teda vyprážané banány. My sme totálne podľahli „pan de coco“, niečo ako chlebové placky z poctivého kysnutého cesta voňajúce po kokose. Miestne ženy predávali túto dobrotu len tak na ulici, takže sme vždy striehli, kedy sa objavia.

Old Bank (3) Old Bank (10)

Okrem kuraťa na večeru sme tu natrafili ešte na jedno využitie sliepok a to zápasy kohútov. Môžem povedať, že išlo o serióznu záležitosť, kde prebiehali stávky a naozaj vášnivé diskusie pri vyhlasovaní výsledkov. Možno práve fakt, že miestni nemajú príliš veľa možností na prácu nahráva tomu, že celé dni postávajú po uliciach s pivom v ruke.

Hlasná hudba úplne všade. Hudba bola ozaj hlučná, takže záleží, aký typ človeka ste. Pre mňa ako milovníka hudby ako reggae alebo bachata, ktoré sú tu obľúbené, to bolo pozitívum, pre môjho parťáka prvé noci negatívum. Nato, že ide o maličký ostrov, videli sme až dve kasína, teda drevenú búdu a jeden starší dom plné automatov. Ponuka marihuany taktiež bežná, keď som išla po ulici ja, nikto mi síce nič neponúkol, keď však išiel po ulici len môj parťák, vždy dostal niekoľko ponúk, jeden snaživý pouličný predavač dokonca pravidelne dochádzal k nám domov na terasu asi týždeň v kuse a snažil sa nás presvedčiť ponukami ako odskúšanie zdarma. Keď hovorím o miestnych, zahŕňa to dva typy ľudí.

Po ceste na Starfish Beach

Tu na ostrove veľa černochov, ktorí nepatria medzi tých najmilších a najpracovitejších a potom miestni „indiánskeho“ pôvodu, ktorí naopak na mňa pôsobia oveľa milšie a pracovitejšie. Keď sme sa prechádzali mestom, vyzeralo to, že jedna strana mesta, tá viac turistická patrí čiernym a na druhej strane sme videli prevažne „indiánskych“ Panamčanov. Posledná kategória sú Aziati, ktorí tak ako vo veľkej väčšina sveta, aj tu vlastnia skoro všetky obchody

Old Bank (7)

Keď sme sa trochu zoznámili s ostrovom, rozhodli sme sa ísť preskúmať pre nás najbližšiu pláž, Wizard Beach. Pláž je vzdialená asi 20 minút od mestečka Old Bank. Cesta k Wizard beach je taká mini túra. Nie dlhá cesta, ale vziať si turistické topánky nemusí byť na škodu. Ide o cestičku takou malou džungľou, kde sa skoro celý čas brodíte blatom.

Wizzard Beach, Bastimentos

Príroda naokolo je však neuveriteľne krásna, čiže už cesta na pláž je prvým zážitkom. Ak je niekto náhodou otrávený z polhodinového sa brodenia blatom, som si istá, že ho to prejde hneď, ako dorazí na pláž. Za mňa jedna z najkrajších pláží, aké som kedy videla. Jemný piesok, palmy, mangrovníky, krásne more a ešte krajšie vlny, ide o jednu z najobľúbenejších pláží na surfovanie v okolí. Pre mňa najkrajšie na tejto pláži je, že možno práve preto, že nie je tak ľahko dostupná, je takmer prázdna. Žiadne bufety, reštaurácie a bary, takmer ľudoprázdno.

Pri vstupe na pláž stoja každý deň dvaja policajti, ktorí náš vždy upozornili na divoké vlny. Ak zostanete na pláži trošku dlhšie, podvečer sa začnú z každej strany vynárať hŕby krabov, ktoré budujú svoje príbytky v piesku a skúmajú okolie. Ja som ich vydržala pozorovať aj hodiny. Keď sme odchádzali z pláže pridali sa k nám dve nemecké turistky, ktoré sa báli ísť samé naspäť a dôvodom bola jedna príhoda, ktorá tu chyruje.


 Pred nejakým časom na tejto cestičke vraj na turistov z džungle vybehli miestni ľudia z mačetami a okradli ich. Nakoľko je tento príbeh pravdivý, posúdiť neviem, za celý čas som na ostrove iné použitie mačety ako na otváranie kokosov nevidela. Je však pravda, že pred vstupom na pláž a taktiež na ceduli v meste je upozornenie, aby ste si na pláž nebrali nič cenné a policajti, ktorí sa celý deň motajú v okolí pláže tvrdo trvajú na tom, aby všetci opustili pláž najneskôr o štvrtej poobede, čo bolo pre nás počas krásnych slnečných dní trochu otravné. 

Isla Carenero (1) Red Frog surfovanie (2) Wizzard Beach

Ďalšou vychýrenou plážou je Red Frog Beach. Pomenová je po milej červenej žabke, ktorá je pre túto oblasť typická. Na prvý pohľad pekné zvieratko je na prekvapenie jedovaté. Niekoľko miestnych aj turistov nám povedalo, že na túto pláž sa dá dostať len vodným taxíkom, potom zaplatíte 3 doláre a potom zasa taxík späť.

Nám to však nedalo a rozhodli sme sa preskúmať okolie po svojich. Ako sa hovorí, kto sa bojí, nech nechodí do lesa. A byť zvedavý sa v tomto prípade naozaj oplatilo. Po tom ako sme prešli cez celú Wizard Beach sme objavili vychodené cestičku džungľou, ktorá nás asi po 20 minútach doviedla na začiatok Red Frog Beach, takže cesta zdarma a ako bonus sme dostali prechádzku v džungli. Povedala by som, že je možné nájsť ukryté cestičky  po celom ostrove, miestni však nestoja o to, aby ich turisti používali, pretože chcú mať vyťažené vodné taxíky ako jednu z mála možností na zarobenie peňazí.

Red Frog

Starfish

Red Frog Beach je trochu iná ako Wizard, tiež krásna, miernejšie vlny, avšak viac turistická. Hotely, bary a turisti. Možno vhodnejšia, ak chcete nájsť spoločnosť a zábavu. Vďaka miernejším vlnám je táto pláž vhodnejšia pre surfistov začiatočníkov, ako som napríklad aj ja. Po dvoch hodinách neustálych pokusov o postavenie sa na dosku a bezprostredného pádu do mora som mala slanú vodu až neviem kde. Môžem však potvrdiť, že vlny boli pre mňa ako začiatočníka super, nič strašidelné.

Old Bank 6

Nakoľko sme mali mesiac na ostrove, rozhodli sme sa aj pre PADI potápačský certifikát. Potápanie som si už vyskúšala na viacerých miestach a môžem povedať, že Bocas del Toro má krásny podmorský svet. Obrovské množstvo rôznofarebných koralov, rýb, rôznych podmorských potvor, raje, hviezdice, obrovské kraby.

Základný kurz trvá štyri dni, mali sme trochu nudnej teórie a niekoľko ponorov, kde sme si na začiatok vyskúšali všetky typy núdzových situácií, byť pod vodou bez vzduchu, stratiť masku, pomôcť parťákovi, neskôr ponor k potopenému katamaránu. My sme si vybrali malé lokálne miesto, takže sme boli len dvaja a môžem povedať, že to bol jeden z najlepších zážitkov. Super cesta ako spoznať podmorskú časť ostrova a ako bonus odchádzame s certifikátom.

Na druhú stranu, najlepšia cesta ako spoznať nadmorskú časť ostrova je podľa mňa kajak. My sme tu to oboplávali krížom krážom, Isla Colon, Carenero, Solarte, Bastimentos. Všetky tieto miesta majú nádherné pláže, sú lemované mangrovníkmi, môžete vidieť niekoľko druhov jašteríc, motýľov, opice, kraby všade kde pozriete, ale aj ozaj strašidelné pavúky. Asi najviac typické alebo známe zviera tejto oblasti je leňochod. Na moje prekvapenie, nie sú až tak pomalí, keď sa presúvali boli obratní, keď však zastali niekde na strome, už sa ani nehli. Pre mňa bola príroda na tomto ostrove jednou z najkrajších, čo som kedy videla. 

Carenero (1)

Lenochod (3)

Naproti ostrovu Bastimentos a mestu Old Bank mesto Bocas Town na väčšom ostrove Isla Colon je viac vhodné pre ľudí, ktorí sem prídu za zábavou. Oveľa viac turistov, nekonečne veľa možností na výber reštaurácií, barov, zábavy, verejná wifi, bankomat a obchodíky so suvenírmi.

Veľmi obľúbeným druhom dopravy sú bicykle. Pre turistu najjednoduchšia cesta ako sa prepraviť a zároveň aj vidieť čo to z ostrova. My sme sa vybrali na neďalekú pláž Bluff Beach, ktorá je rovnako nádherná ako všetky pláže tu. Ďalšou známou plážou na ostrove je Starfish Beach. Táto pláž bola zaradená v kategórii „must see“ asi každého článku, ktorý som si prečítala. Samozrejme už z mena pláže vyplývajúce, fotka hviezdica pri každom článku, takže sme logicky očakávali blankytné more a pláž plnú hviezdic. Táto pláž bola pre mňa tým najväčším sklamaním. Musím povedať, že takmer 20km cesta bicyklom stála zato, videli sme krásnu časť džungle aj lokálneho života, keď sme však dorazili na pláž Starfish Beach, zostali sme trošku v šoku.

Starfish Beach (1) Starfish Beach (2)

Na začiatku vo vode jedna hviezdica, ako keby pripravená pre fotku. Keď sme sa potápali v okolí Bastimentos, videli sme desiatky hviezdic na jednom kúsku. To by však nevadilo, to je príroda, tá nie je na objednávku, horšie bolo, že pláž je špinavá a ani to veľmi nie je pláž, pretože je tu jedna reštaurácia na druhej a všetky začínajú len malý kúsok od mora. Možno len môj osobný dojem, no túto pláž by som skutočne navštíviť neodporučila.

Filthy Friday Bocas

Ako inak zakončiť túto časť našej cesty, než poriadnou párty. My sme sa rozhodli pre Filthy Friday Bocas. Ide o koncept, ktorý tu funguje asi rok a že ide teda o riadnu párty. Keď si kúpite lístok dostanete balíček vecí s logom ako tričko, náramky, dočasné tetovania s logom, poldecáčik na krk, ktorý vymeníte sa „welcome drink“ zdarma. Začína sa okolo obeda v Bocas Town a ďalšie dve časti sú v baroch na ďalších dvoch ostrovoch, na ktoré Vás prepravia loďou.

Zábava zaručená, stretnú sa tu totiž ľudia z celého sveta, ceny drinkov sú primerané, takže veľ a alkoholu počas celého dňa, dobrá tanečná hudba, kúpanie v mori, teda takmer povinným oblečením okrem ich tričiek už len plavky. Verím, že práve táto párty je pre veľa mladých ľudí dôvodom, prečo prísť práve sem. Mrknite internetovú stránku Filthy Friday Bocas a pochopíte.

Filthy Friday

Mesiac na Bocas del Toro bol plný zážitkov a keďže sme takmer na hranici s Kostarikou, naša cesta bude pokračovať práve tu. O Kostarike sa síce veľa hovorí ako o drahej a priveľmi turistickej krajine, zato však plnej nádhernej prírody, sopiek, horúcich  prameňov, kávových plantáží a pláži s bielym aj čiernym pieskom, tak uvidíme, čo skutočne ponúka.

Prečítaj si aj 1.diel z Panamy.

Autor  – Lenka Tomková

 

Na Zemi to žije

Čo sa dá stihnúť v Paríži za 24 hodín

paris-106863_1280.jpg?fit=768%2C576

Služobná cesta v Paríži ? Znie to dosť nudne, no nie ak si letenky zajednávate sama a dáte si presne 24 hodín na objavovanie tohoto mesta módy a zaľúbených (až na to, že som tam išla sama a zaľúbená teda nie som). Aspoň tá móda mi niečo hovorí ...

IMG-20180503-WA0018

Na letisko Charles de Gaulle (čítaj šár de gój) som priletela z Viedne už o dvanástej na obed. Inak sa do Paríža lacno dostanete z Bratislavy a to Ryanairom na letisko Beauvais (čítaj bové), ktoré je vzdialené od centra síce 85 km ale autobusom to trvá len 75 minút. Z letiska som sa snažila vymotať sama a nájsť tak môj shuttle bus, ktorý ma zavezie do hotela, no neúspešne.

Po tom, čo som sa tretí krát pýtala na informáciach – vždy som išla za inou osobou, aby som nevyzerala ako úplný dement – som môj shuttle bus aj so šarmantným černošským šoférom našla a dostala sa úspešne do hotela. Na recepcii ma privítali s tým, že stratili moju platbu za celý pobyt a teda mi zablokujú istú sumu (rozumej polku výplaty) na mojej kreditnej karte. Tak nákupy zrejme vynechám počas tohto výletu, pomyslela som si. Ako odškodné ma aspoň ihneď ubytovali aj keď check in bol “až” o dve hodiny. Tak som sa len usmiala a vravím Merci. 

IMG-20180503-WA0019

Hneď ako som prišla na hotelovú izbu, som si dala moje najpohodlnejšie topánky a vybrala sa do mesta, ktoré mnohí označujú ako mesto dobrého jedla, snov, svetiel a v neposlednom rade mesto lásky a mesto bohaté na kultúrne pamiatky. 


Môj hotel bol vzdialený asi 30 kilometrov od centra Paríža, vlakom to bolo cca 35 minút. Na moje počudovanie zatiaľ všetci hovorili po anglicky, čoho som sa obávala asi najviac, keďže som mala Francúzov zafixovaných ako národ, ktorý nechce rozprávať po anglicky a ja teda viem len samé “užitočné” veci vo francúzštine, ako napríklad názvy módnych značiek.  🙂  Alebo to tak naozaj je a ja som mala len šťastie na anglicky hovoriacich Francúzov. Lístok na vlak som si kúpila celodenný, kedže bol oveľa lacnejší, ako platiť za obidve cesty.

Obojsmerný lístok za cestu ako napriklad z Bratislavy do Kútov ma vyšiel na cca 18 €. Po Paríži som sa plánovala presúvať už len po svojich, takže aspoň tam som ušetrila nejaké tie euráče.  Ako každú moju cestu, aj túto som si podrobne naplánovala, spravila itinerár a cítila sa tak pripravená zvládnuť to aj sama, bez akéhokoľvek doprovodu. Trasu z Google maps som pevne zvierala v rukách spolu s bedekrom o Paríži. Z vlaku som vystúpila rovno pri chráme Notre Dame. Pán Google mi naznačoval dĺžku celej cesty na menej ako 4 hodiny.

IMG-20180503-WA0014

Notre Dame, známy aj ako chrám matky Božej, bol vidieť už z mosta Pont Saint Michel, rovnako sa volala aj zastávka metra, na ktorej som vystupovala, takže ho nebolo možné nijako prehliadnuť. Moju veľkú fóbiu z holubov a podobných operencov som pri tejto gotickej stavbe vôbec nedokázala potlačiť, kedže sa tam zhromaždili holuby asi z celého Paríža.

Rýchlo som si spravila zopár svojok, ako dôkaz, že som tu naozaj bola. Okolo celého chrámu sa rozprestiera nádherný park plný zelene, v ktorom ľudia len tak relaxujú a majú pritom nádherný výhľad, teda až na tie vtáky, ktoré lietajú kade-tade, keďže väščina turistov ich kŕmi a chce s nimi fotku “akože kŕmim holubov a oni lietajú okolo mňa”.

IMG-20180503-WA0035

Druhou zastávkou bolo múzeum Louvre, ktoré je vzdialené len niekoľko minút od Notre Dame, a teda sa tam pešo dostanete celkom rýchlo. Ja som zvolila cestu po ulici Quai de La Mégisserie, ktorá je plná pouličných predajcov kníh, obrazov,komiksov, magnetiek či platní.

Všetky tieto produkty na predaj majú uložené v zelených drevených stánkoch, ktoré po každom dni len uzamknú a na ďaľší deň len prídu, znova otvoria a predávajú. Pristavujem sa pri jednom stánku s obrazmi, kde sa ma ihneď ujme Francúz a pýta sa jeho lámavou angličtinou, či som tá herečka z Levieho kráľa? Smutne mu vravím, že nie, a pomyslím si, že nabudúce sa aspoň učešem predtým, než vyrazim do ulíc.

IMG-20180503-WA0009

Tento palácový komplex na brehu Sieny je plný komicky vyzerajúcich turistov, snažiacich sa spraviť fotku s Louvrom na dlani. Vstup do múzea a teda aj stretnutie s Monou Lisou som vynechala. Inak by vás listok ‘Skip the Line’ vyšiel len na 19,50 €.

Vyrážam teda ďalej cez Tuilerijskú záhradu, ktorá je plná lavičiek a stoličiek otočených smerom do stredu parku a teda aj k obrovskej fontáne, ktorá je presne v strede tohoto zeleného parku. Pri stánku Paul´s konečne zastavujem a keďže sa neviem rozhodnúť medzi slanou a sladkou voľbou, beriem cibuľový quiche a croissant au chocolat. Obidva chutia výborne a čerstvo, aj keď je už poobedie.

IMG-20180503-WA0006

Po veľmi dobre strávenej prestávke pokračujem svoju púť a vydávam sa po najrušnejšej ulici v Paríži – Champs Ělysées až k Víťaznému oblúku. Táto ulica je naozaj najrušnejšou ulicou. Snažím sa predrať pomedzi obrovský dav ľudí a turistov. Míňam všetky tie luxusné obchody s naleštenými výkladmi a bodyguardami stojacimi pred nimi. Víťazný oblúk je hneď na konci tejto promenády alebo teda na začiatku, ak by ste začínali svoju tour práve tam. Na víťazný oblúk sa dá vyliezť až hore, odkiaľ je naozaj nádherný výhľad na celý Paríž.

Nesnažte sa k oblúku dostať cez cestu a riskovať tak, že prinajlepšom, len spomalíte premávku na tomto päťprúdovom kruhovom objazde. Choďte radšej podchodom, ktorých tam je naozaj mnoho, ako rozumný turista, a nie ten čínsky, ktorý pre dobrú fotku obetuje naozaj čokoľvek a neváha sa postaviť do stredu cesty medzi všetky tie autá a pózovať.

IMG-20180503-WA0017

IMG-20180503-WA0005

Zacítim nádhernú vôňu palaciniek alebo crépes, ako to francúzi volajú a tak znova neodolám a volím čokoladovú s banánom, ktorá ma stála len 3 eura. Tieto pojazdné stánky sú v Paríži na každom kroku, takže hladný určite nebudete.

Ak máte viac času ako ja, určite sa zastavte v jednej z francúzskych brasserie, ktorých je tu neúrekom a podávajú vynikajúce jedlá za prijateľné ceny. Taktiež som všade stretávala pouličných hercov a obchodníkov a nechápala, ako im môžu ľudia dávať toľko peňazí, za to, že uhádli, pod ktorým z troch plechových pohárov sa nachádza gulička. Jednu ženskú som dokonca prichytila pri tom, ako mu podáva 100€. Až neskôr som sa samozrejme dozvedela, že sú všetci herci a snažia sa takto nalákať naivných turistov, mňa teda aspoň na chvíľu oklamali.

IMG-20180503-WA0016

Vedeli ste že Eiffelova veža mení svoju veľkosť podľa počasia? V chladnom počasí sa zmenšuje a v teplom zase zväčšuje až o 10 centimetrov. Pôvodne mala stáť v Barcelone, tam ju však španieli nechceli. No ani parížania z nej neboli zo začiatku nadšení, dokonca mala byť po 20-tich rokoch demontovaná. No zvykli si a dnes je tomu takmer 130 rokov, čo je najvyššou budovou hlavného mesta Francúzska. Áno, aj toto všetko som sa dočítala v mojom bedekri.



Tento najznámejší symbol Paríža bol uvedený do prevádzky v roku 1889 a pomenovaný je po jej staviteľovi Gustavovi Eiffelovi. Takže moja tour nemôže končiť na lepšom mieste ako práve tu. Na malú chvíľku sa mi táto železná dáma stratila pomedzi budovy Paríža, už som si myslela, že som sa stratila a som na opačnom konci Paríža, z ktorého ju nevidieť, no hneď ako som vyšla na Champ de Mars, mala som ju rovno pred nosom v plnej svojej kráse. Je taká obrovská, že spraviť si s ňou selfie je takmer nemožné.

IMG-20180503-WA0013

Musíte si čupnúť alebo ísť  dostatočne ďaleko od nej. Táto najviac navštevovaná pamiatka na svete je otvorená pre návštevníkov denne až do polnoci. Nahor sa môžete dostať výťahom alebo aj po schodoch. Cena lístka na najvyššie, teda tretie poschodie, výťahom, sa pohybuje okolo 17 €. Ak sa nebudete musieť ponáhľať späť na hotel, tak ako ja, určite odporúčam kúpiť si lístky dopredu cez internet a vyhnete sa tak dlhým radám čakajúcich ľudí. Síce za ten výhľad to určite stojí.

IMG-20180503-WA0031

Svoje čaro má Eiffelova veža aj cez noc, kedy sa rozsvecujú svetielka, ktorých je viac ako 20 000. No ja som sa musela vybrať pešo naspäť k Notre Dame, kedže sa už začalo stmievať a cestovať sama ešte aj večer cez celý Paríž, by mi asi nikto neodporúčal. Na hotel som sa vrátila niečo pred deviatou večer, nohy ma boleli ako po celodennom maratóne, tak som si ihneď objednala pohár vína na izbu a začala sa psychicky pripravovať na tri dni školenia a workshopov, ktoré ma čakali. 

seine-river-985613_1280 pixabay.com

Ak ste si doteraz mysleli, že prejsť také veľkomesto, akým Paríž určite je, za jeden deň je priam nemožné, tak sa mylite. Dá sa to! Treba si len rozmyslieť, ktoré pamiatky a miesta chcete vidieť, spraviť trasu a už vám stačí len pozerať ceny leteniek.

Bibiana Švecová,   Úvodná foto –  pixabay.com

Na Zemi to žije

Zápisky zo sveta_PANAMA 1.diel

OBR3.jpg?fit=768%2C576

Keď som sa rozhodla vyraziť do Panamy, nevedela som o nej takmer nič. Keďže je najjužnejšou krajinou Strednej Ameriky, očakávala som exotické počasie, exotické prostredie a asi aj exotických ľudí.

Panama city 0

Mojou prvou zastávkou bolo hlavné mesto Panamy, Panamy City alebo Ciudad de Panamá. Hlavné mesto je väčšinou o niečo vyspelejšie, vybudovanejšie, môžeme povedať, že o niečo bohatšie ako zvyšok krajiny. Napriek tomu som bola prekvapená, na akej úrovni Panama City je.

Je to naozaj moderné mesto, kde je čisto a na prvý pohľad bezpečne. Tá „správna“ časť mesta je dokonale pripravená pre turistov, pekná, moderná, čistá, veľa možností na vychutnanie si miestnej aj medzinárodnej kuchyne, či na kultúrne vyžitie. Je tu silno cítiť vplyv Ameriky, či už v architektúre a čiastočne aj v cenách, ktoré nepatria medzi najnižšie.

OBR2

Aj tu však platí staré známe pravidlo, ak si vyberiete miestnu reštauráciu alebo stánok v menej turistickej časti mesta, ceny budú na naše pomery nízke a chuť neporovnateľne lepšia. Môžete teda zohnať večeru pre dvoch za 30 alebo 40 USD ale aj 7 alebo 8 USD.
Americké doláre sú oficiálne používanou menou v Paname. Majú aj ďalšiu oficiálnu menu, volá sa Balboa, je menej používaná ako doláre, ide totiž len o mince, ktoré dopĺňajú americké bankovky. Táto mena je pomenovaná po španielskom objaviteľovi Vascu Núñezi de Balboa a začala sa používať, keď Panama získala nezávislosť od Kolumbie.

OBR7

OBR1

Medzi „must see“ Panamy patrí okrem Panamského prieplavu aj historické a kultúrne centrum Casco Viejo. Dalo by sa povedať, že prieplav a centrum mesta boli jediné dve miesta v Paname, kde sme stretli turistov. Casco Viejo je dokonca zapísané do zoznamu UNESCO. Na prvý pohľad krásne centrum mesta, plné farebných koloniálnych domov, útulných reštaurácií a kaviarní.

OBR4

Každá druhá budova sa prerába a vynovuje. Keď sa však pozriete detailnejšie, vidíte aj inú tvár krásneho centra. Nápis „Stop the Gentrification“ presne vyjadruje, ako to vidia miestni. Casco Viejo bolo v minulosti reálnym domovom reálnych ľudí. Dnes je podľa miestnych len „divadlom“ pre turistov.

Bohatí investori poskupovali domy v centre a postupne ich prerábajú na tie krásne domčeky a kaviarne a tým vytláčajú pôvodných obyvateľov. Nemyslím si, že ide o čisto negatívny fakt, nakoľko investície a turizmus vždy mestu prinášajú zisk, bolo by však treba nájsť kompromis medzi turizmom a domácimi ľuďmi.

 

OBR3

OBR6

Po výdatnej prechádzke sme sa vybrali na výdatný obed. Lokálnymi odporúčaný Mercado de Mariscos bol správnou voľbou. Ide o rybí trh, ktorý má z druhej strany budovy niečo ako malé reštaurácie, kde si objednáte ryby alebo morské plody, ktoré sú kúpené čerstvé priamo na trhu.

Sedí sa vonku, všade je plno ľudí, latino-americká hudba, osviežujúce panamské pivo a výborná atmosféra. My sme si pochutnali na rybe a „plantains“, vybrážaných banánoch, ktoré sú ako príloha veľmi obľúbené a taktiež „ceviche“, teda surovej rybe a chobotnici v limetkovej štave.

OBR10

Keď už sme v Paname, musíme predsa vidieť Panamský prieplav. Toto asi napadne každému. Ak by som mala povedať úprimne, ja by som túto časť programu určite vynechala. Ide síce o úžasnú stavbu s históriou, ktorá má neoceniteľný význam, ide však taktiež o typické turistické lákadlo.

Vstup 15 USD zahŕňa možnosť pozerať film a navštíviť múzeum, kde sa dozviete veľa pre niekoho užitočných faktov, no čo sa týka reálneho panamského prieplavu, môžete sa na neho pozrieť z terasy Canal de Panama Miraflores a to je všetko. Ak máte také šťastie ako my a ďalšia loď má prísť o štyri hodiny, žiadny zážitok skutočne nečakajte.

OBR9

My sme ten svoj zážitok dostali po ceste sem. Nakoľko sme doteraz videli len krásne a upravené časti
mesta, ani by nás nenapadlo, že by mohol byť problém vybrať sa ku kanálu peši. Pritom každý článok o Panama City hovorí o štvrtiach ako Curundu alebo El Chorrillo, ktoré sú naozaj nebezpečné. Ako sme si tak kráčali, videli sme, že domy začínajú byť zničenejšie, ulice špinavšie a ľudia naozaj len miestni. Keď sme začínali uvažovať, či to bol dobrý nápad, zastavilo pri nás auto, v ktorom sedel šofér, žena na mieste spolujazdca a staručký muž vzadu.

OBR5

Šofér sa nás spýtal, či vieme kde sme a kam ideme a ponúkol nám, že nás zvezie, pretože ak zostaneme, nemusí to dopadnúť dobre. Na základe zvyšku osádky sme usúdili, že by to mohlo byť v poriadku. Počas cesty nám objasnil, že do tejto časti mesta sa v neskorších hodinách nevyberie ani on ako miestny, pretože by mu pravdepodobne orabovali auto a že keby nás nezobral, okradli by nás pravdepodobne na ďalšom rohu.

Zaviezol nás až ku kanálu, dostali sme pekný výklad a poznal dokonca aj Bratislavu. Z jeho rozprávania bolo cítiť, že ľudia tu majú pocit, že Amerika sa až príliš mieša do všetkého v krajine a zasiahla tu viac, ako by bolo žiadané. Od tej chvíle sa aj môj spolucestovateľ, Američan, predstavuje ako Slovák.

OBR12

Boquete

Cestovanie v rámci Panamy by som označila za pohodlné. Autobusy sú moderné, ceny nepremrštené. My sme si vybrali sedem hodinovú cestu z Panama City do mesta David. Zaujímavým spestrením boli zastávky počas ktorých nastúpili do autobusu pouliční predavači a ponúkali rôzne sladkosti či ovocie. Neminula nás ani colná kontrola, aj keď sme stále neprekročili hranice štátu. V meste David sme asi po desiatich minútach čakania prestúpili na autobus do Boquete.

OBR11

Boquete je na rozdiel od horúceho Panama City príjemne osviežujúcim mestečkom presláveným najmä kávou a krásnou turistikou. Je to pokojné mesto, ktoré si vďaka príjemnej klíme za svoje prechodné bydlisko vyberá veľké množstvo Američanov. Väčšinou všade platí pravidlo, že taxíky sú tým najdrahším spôsobom prepravy, to však neplatí pre okolie Boquete. Cena je zhruba rovnaká ako autobus, majú stanovenú sumu na osobu a taxík zastaví každému až do chvíle, keď má plné auto.

Vďaka zdieľaniu taxíka však zaplatíte za presun do mesta len pár centov. Problémom však nie je ani stopovanie, keďže všetci sú tu veľmi priateľskí, tu už však je menej pravdepodobné, že sa zaobídete bez španielčiny. V meste stretnete turistov, oddychujúcich dôchodcov, ale aj miestne ženy zaujímavé nízkym vzrastom a tradičným farebným oblečením.

OBR16

My sme si za svoj turistický cieľ vybrali cestu k vodopádom, The Lost Waterfalls. Tú by som označila za správnu voľbu pre každého, kto si chce užiť nenáročnú dávku turistiky a vidieť kus miestnej prírody. Jedná sa o niečo ako súkromný prírodný park, takže je treba zaplatiť 7 dolárov za vstup, tie však určite stoja za to. K parku sme sa odviezli minibusom, ktorý šiel v čase konca školského vyučovania a keďže sa tiež platilo na osobu, na tri dvojsedadlá sa muselo pomestiť aj 15 detí, ktoré sa radšej natlačili jedno na druhé, než by sa posadili vedľa bielej turistky.

OBR17

Cesta k vodopádom je nenáročná a je to ozajstná džungľa. Vodopády jednoznačne nie sú tie najväčšie, ktoré som kedy videla, vďaka okolitej prírode však zaručene patria k tým najkrásnejším. Vďaka teplote vody kúpanie len pre odvážnych. Ak máte ešte stále v zásobe adrenalín, môžete vyskúšať aj lezenie po skalách. Keďže tu nie je veľa možností na lezenie, my sme boli niečo ako miestna atrakcia, kde pri nás počas lezenia zastavovali ľudia, ktorí nás vydržali pozorovať a fotiť celkom dlhý čas.

OBR20

Čo sa mňa týka, až do tejto chvíle môžem povedať, že každý jeden moment a zážitok určite stál zato a Panama má čo ponúknuť. Už sa neviem dočkať ostrovného raja Bocas del Toro, ktorý je našim ďalším bodom programu.

Kľudne si prečítaj 2.časť príbehu.

Text a foto  – Lenka Tomková

CooltúraKULTURAK:BAR

Chceme byť viac ako bar

MG_6725.jpg?fit=768%2C512

Nie je to tak dávno, čo sme z každej strany počúvali, že v tých Jánoch nie je kam ísť. Len tak vybehnúť cez víkend na pivo alebo kávu. Preto sme veľmi radi za možnosť využitia priestoru pod Kultúrnym domom, kde vznikol nový nefajčiarsky Kulturak:bar.

Od začiatku sme chceli vytvoriť miesto s pohodovou atmosférou a aby tak trocha zrkadlil naše okolie. Aby sa tu človek cítil dobre a hrdo sem zobral svoju rodinu či priateľov.

_MG_6712

Pri zostavovaní  ponuky sme sa rozhodli ísť cestou menších pivovarov a podnikov. Pri výbere piva a vína sme sa zamerali na lokálne a slovenské produkty. Každý jeden sme poctivo ochutnali  a v rámci čapovaného piva vyhral Jozef II, čo je desiatka  holíčskeho pivovaru Wywar.  Do ponuky pivných špeciálov sme pridali jánsku 11 ( je super mať v dedine pivovar ) a  tretinkové pivá od rožňavského Kalteneckru.

_MG_6897 _MG_6810

Výborné  víno máme z rodinného vinárstva  zo Skalice. V rámci nealko nápojov ponúkame kofolu alebo colu sladenú stéviou. Okrem pivných  špeciálov je bar zameraný na kvalitné rumy, ktoré sú hitom posledných rokov na Slovensku.

Popri ponuky nápojov sa chceme viac zamerať aj na tvorbu programu baru. Vytvoriť  kultúrne centrum a priestor pre umelcov, hudobníkov a byť tak viac súčasťou rôznych spoločenských udalostí v obci (letné kino, jarmok… )

_MG_6719 IMG_6803

Ako online platforma Kulturak:baru  funguje  web coolturak.com, kde si prečítate pár cestovateľských  zážitkov alebo vám poradíme kam vyraziť na koncert či hudobný  festival.  Jednoducho  ako projekt chceme mať názor a svoj pohľad na svet.

Chceli by sme sa poďakovať rodine a kamošom, ktorí nám nesmierne pomohli. V neposlednom rade chceme poďakovať obci za možnosť realizácie a poskytnutie priestoru.

_MG_6772

Kulturak:bar môžete navštíviť  v Moravskom sv. Jáne  (cca 60 km od Bratislavy a Brna) každý piatok a sobotu od 18:00 do 02:00.

 

 

Denis Bolf, Baška Švecová

Na Zemi to žije

JAZDENIE NA SOPEČNOM PRACHU – Nikaragua

GOPR6755.jpg?fit=768%2C576

Možno ste o alternatívach snowboardovania a sánkovania už počuli, populárny je napríklad tzv. sandboarding na piesočných dunách. Mladí Slováci sa do Nikaraguy vybrali vyskúšať niečo oveľa neobvyklejšie. Lákal ich volcano boarding, teda jazdenie na sopečnom prachu.

upraveneorg_07389bfa77768db7_1514936411000

Cerro Negro je stále aktívna sopka v pohorí Cordillera de los Maribos v Nikarague. Pýši sa tým, že je to najmladšia sopka v Strednej Amerike a je tiež jednou z najaktívnejších v tejto oblasti. Prvá erupcia bola zaznamenaná v roku 1850 a odvtedy sopka stihla vybuchnúť už viac ako 20-krát. Cerro Negro je výnimočná aj tým, že pri erupciách stúpal dym z hlavného krátera, zatiaľ čo láva vybuchovala z bočných kráterov v jej základni. Zatiaľ posledná erupcia sa tu odohrala v roku 1999. Nie je sa však čoho báť, sopka je pod pravidelnou kontrolou, a tak návštevníkom nehrozí nebezpečenstvo.

upravenaorg_2c3dd391d8121fe2_1514933290000

Naša cesta sa začína v meste Leon, ktoré je od sopky vzdialené približne 25 km. Vulcano boarding tu ponúka viacero agentúr. Vyzdvihnú vás autom priamo pri ubytovaní a celý výlet vás bude stáť približne 30 dolárov.


Cena zahŕňa dopravu k sopke aj späť, zapožičanie špeciálneho obleku aj dosky na kĺzanie a ako pamiatku na tento nevšedný deň dostanete aj tričko. Odporúčame si zobrať so sebou šatku na ochranu úst a nosa, prípadne si ju zakúpiť na mieste za 3 doláre.

G0186751

Na cestu sa vyráža skoro ráno okolo 8:00, alebo v poobedných hodinách okolo 14:00. Je dôležité nezabudnúť si zobrať dostatok vody na pitie, turistickú obuv, pokrývku hlavy a natrieť sa opaľovacím krémom. Po príchode na miesto dostávame bezpečnostné inštrukcie a batoh s oblekom, do rúk berieme dosky.  Tie si môžete na vrchol vyniesť sami, alebo si zaplatíte 4 doláre za to, že vám ju vynesú iní. S vynesením dosky si to môžete rozmyslieť aj po ceste, to vás však už bude stáť 10 dolárov.

G0096666

Výstup na sopku Cero Negro nie je až tak jednoduchý, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Prevýšenie, ktoré na sopke musíme zdolať, je iba 500 metrov (výška sopky je 726 metrov nad morom), upravený chodník tu ale hľadáme márne. Cestu tvoria sopečné skaly a sopečný prach. Výstup na vrchol trvá iba hodinu, nie je to však prechádzka ružovou záhradou.

upraveneorg_5b0f3af468c28614_1514936234000

Treba si dať pozor na vietor, ktorý vám bez varovania naráža do dosky a hrozí, že spadnete dolu. Našu námahu však na vrchole okamžite odmení fantastický panoramatický výhľad. Časté erupcie sopky spôsobili, že na jej povrchu nie je žiadna vegetácia a strmé svahy sú pokryté iba skalami a čiernym sopečným popolom. Kontrast sopky s okolitou sýtozelenou krajinou je niečím naozaj jedinečným.


Prechádzame sa po hrebeni sopky a ešte chvíľu si vychutnávame pohľad na kráter, z ktorého vychádza dym, a na impozantný reťazec niekoľkých sopiek pred nami usporiadaných pekne jedna vedľa druhej. Už samotný výstup a výhľad by sa dal považovať za úžasný zážitok, my sme sem však prišli kvôli niečomu inému.

DJI_0254 (1)

Obliekame si na seba žlté overaly, tak trochu pripomínajúce mimoňov, a dostávame ďalšiu krátku inštruktáž ohľadom správnej techniky spúšťania sa na doske. Kým jedna časť sopky je pokrytá skalami, z opačnej strmej strany je iba sopečný popol, ktorý poskytuje ideálne podmienky na adrenalínovú cestu dolu. Sadáme si na drevenú dosku a vraciame sa do detských čias pretekov na sánkach.

GOPR6755

Tým odvážnejším cesta dolu trvá pol až trištvrte minúty, niektorí „rekordmani“ však ceste dolu venovali aj takmer 3 minúty.  Aj napriek tomu, že sopečný popol máme všade (aj tam, kde by sme ho naozaj mať nechceli) a kamienky z úst vypľúvame ešte 2 minúty, musíme uznať, že tento zážitok naozaj stál za to. Nasadáme do auta a po hodinovej ceste naspäť ešte dostávame od agentúry pozvanie na zaslúžené orosené pivo v neďalekom pube.

uúraveneorg_5b476c533946611b_1514936239000

upravenaG0146733

Cerro Negro – Leon – Nicaragua – SandBoarding

 

Text a foto: Vix a Nora  Facebook/Vix&TripsInstagram/VixandTrips

Na Zemi to žije

Ázijský luxus – SINGAPUR

singapore-1927733_1280.jpg?fit=768%2C512

Neďaleko rovníka, južne od Malajzie, sa nachádza jeden z málo štátov, ktoré sa skladajú len z jediného mesta. Singapur je však jediným takýmto štátom-mestom ležiacim na ostrove. Aby som bola presná, na šesťdesiatich malinkých ostrovčekoch.

 

singapore-women-workers-2392282_1280

Do Singapuru som sa dostala len na jeden deň, keďže cenovo je skoro taký drahý ako Paríž. Najjednoduchšie sa tam dá dostať z Malajzie; lety z Európy či Ázie do Kuala Lumpur sú veľmi lacné. A potom už len treba nasadnúť na autobus do Singapuru. Viac detailov o možnostiach dopravy do Singapuru nájdete na mojom blogu: dianamadej.blogspot.com

Hneď po príchode do Singapuru ma prekvapilo, aké je toto mesto vyspelé a moderné; ponúka kvalitné služby, je výborne organizované a technologicky na vysokej úrovni.

Hneď sa mi rátalo, že všetky verejné toalety boli zadarmo, a to ešte aj čistulinké a samozrejme nové.  Bezplatná Wifi ma čakala na každom rohu – v nákupných centrách, v metro staniciach (aj keď tam som sa nikdy nevedela pripojiť), dokonca aj päť hviezdičkové hotely ponúkali wifinu zadarmo. Lobby väčšiny hotelov je sprístupnené verejnosti, takže nikto si ma ani nevšímal, keď som sa išla schladiť do najluxusnejšieho Singapurského hotela Fullton a popritom browsovala Facebook. Tiež neotravovali s prihlasovacími údajmi.

singapore-254858_1280

Naozaj musím uznať, že služby v Singapure sú na špičkovej úrovni. Všetci štátni zamestnanci sú úžasne nápomocní. Tak napríklad, skúsila som metro cez špičku- na staniciach bolo desaťkrát viac zamestnancov metra ako cez deň, aby ľuďom pomáhali s kupovaním lístka v automatoch, či behali po platformách a uisťovali sa, či turisti vedia, na ktorú linku majú nasadnúť.

A mimochodom, nezabudnite si vždy do metra zobrať presnú sumu. Automaty na lístky totiž neakceptujú väčšie bankovky ako 5 dolárovky, vodiči autobusov nevydávajú už vôbec.

people-730790_1280

Singapur má pomerne málo pamiatok. Ak teda hľadáte atrakcie, či pláže, navštívte predražený ostrov Santosa. V meste ako takom je asi najzaujímavejšie obchodné centrum a priľahlá Promenáda, Záhrady, či Botanická záhrada.

V strede Singapuru som objavila veľké jazero, obklopené luxusnými budovami, hotelmi a obchodným domom MBS (Marina Bay Sands Mall), cez ktorý preteká, a to pozor, rieka! Navečer sa tam premávajú lodičky ako v Benátkach, a do malého jazierka tečie voda zo stropu.

Cez tento obchodný dom som sa dostala až do Záhrad. Prešla som dlhým mostom, ktorý prechádzal priamo cez takzvaný, ako ho ja volám, trojitý hotel (Marina Bay Hotel). Zvnútra vyzerá ešte zvláštnejšie, so svojimi šikmými stenami a otvorenými chodbami.

singapore-2259500_1280

asia-594561_1280 stairs-1634430_1280

Po asi desiatich minútach kráčania po moste som prišla do Záhrad. Na moje veľké prekvapenie, väčšina vecí sa tu dá vidieť zadarmo. Záhrady sú obrovské a je tu čo objavovať. Keď som už vyčerpaná od tepla prišla na ich koniec, kde bol skleník s dažďovým pralesom, ani som nemala náladu ísť dovnútra (samozrejme, vstupné do skleníka 26 Singapurských dolárov mi ju už vôbec nevrátilo – 16.60 Eur).

V Záhradách sú taktiež ekologické stromy, ktoré v podstate pracujú samé na seba. Sú urobené tak, aby nabrali vodu z atmosféry a “polievali” sa. Singapúrčania sú hrdí na svoje čisté mesto a najmä environmentálne riešenia parkov, či niektorých atrakcií. Smutné však je, že len málokto si uvedomuje, čo všetko žerie taký vysvietený obchodný dom či klimatizácia nastavená na 16 stupňov (v päťdesiatkach!) na každom rohu.

road-111709_1280

Pila späť do MBS na schladenie sa. Na opačnej strane obchodného centra sa rozprestiera obrovská Promenádaostupne som sa vrát. Tá sa mi veľmi páčila. Bolo vidieť celý záliv so svojimi nóbl mrakodrapmi, Prírodovedným múzeom v tvare lotosového kvetu, či pyramídový obchod Louis Vitton plávajúci na jazere. Promenáda ponúkla taktiež množstvo tieňa na behanie a posedenie si. Pre tých náročnejších tu boli kaviarničky a reštaurácie.

Prechádzka okolo celého jazera mi nezabrala viac ako hodinku, preto som sa rozhodla ešte v ten deň navštíviť Botanickú záhradu.

A zasa raz ma čakalo obrovské prekvapenie! Táto prekrásna, rozmanitá a velikánska záhrada je celkom zadarmo (okrem malej časti s orchideami, no i tu sa platí len 5 dolárov- 3.20 Eur.).

clock-2139733_1280

singapore-1927733_1280

V záhrade som našla menšie záhradky: Záhradu liečivých rastlín,  Záhradu pútavých rastlín, Ďumbierová záhrada, Dažďový prales, Záhradu evolúcie… Všetky sú výborné na objavovanie, prechádzku či len taký piknik. Rastlinky majú pri sebe popisy a vysvetlenia na ich použitie.

V Botanickej záhrade sa nachádza aj pódium pre symfónium, s obrovskou trávnatou plochou pre publikum.

Čo ma najviac zaujalo na Singapure, boli ľudia. Videla som tam neskutočne veľa cudzincov (mám na mysli Európanov a Američanov) pracujúcich a žijúcich v tomto meste. Nedalo sa nevšimnúť si, akí boli všetci pochmúrni. Je pravda, že Aziati sú celkovo usmievavejší než sme my, no druhá vec je, že cudzinci v Singapure vyzerali vyslovene nešťastne. V skutočnosti boli nesmierne unavení z náročnej práce a neraz i 14 hodinových  šícht (čo je tu úplne normálne, ak si chcete zarobiť a dosiahnuť svoj Americký sen). Európania proste nie sú na takýto tlak zvyknutí. A prečo by sme aj boli, veď načo sa pretrhnúť, ak robím pre niekoho iného?

commercial-404285_1280

Druhá vec, ktorá ma na ľuďoch v Singapure zaujala, boli všetci tí polonahí, vyšportovaní, krásni chlapi behajúci po meste (sorry, muž môj :p ) Tipujem, že keďže v Singapure nie je čo robiť, všetci mladí – a po väčšine bezdetní cudzinci cvičia každú voľnú chvíľu. Navyše, cvičenie pomáha odbúravať stres. Nech je pravda kde chce, Singapur je pastvou pre oči pre každú ženu.

Autor – Diana Madejová, photo – pexels

Na Zemi to žije

Cesta za študentským americkým snom

usa.jpeg?fit=768%2C512

V USA som strávila viac ako tri mesiace. Za tento čas som stihla nazbierať stovky zážitkov. Predávať knihy, spievať v mormónskych kostoloch, naučiť sa opraviť defekt na bicykli, chopiť sa role newyorského bezdomovca, podľahnúť nákupnej vášni, hádzať sa do vĺn v oceáne, spievať si s Nepálčanmi o druhej v noci na pláži pri ohni, stopovať, plakať, smiať sa, ale hlavne stretnúť desiatky skvelých ľudí z celého sveta, na ktorých nikdy nezabudnem.

priscilla-du-preez-107402

Chcela som ísť niekam veľmi ďaleko, najlepšie mimo Európy. Na celé leto sa stratiť a žiť úplne iný život. Z výberu preto vypadol zber uhoriek v Nemecku, oberanie jabĺk v Taliansku a kadejaké iné sezónne brigády v okolitých európskych štátoch, pri ktorých som usúdila, že v jazyku sa tak či tak bohvieako nezlepším. Z toho mi vyplynulo, že pôjdem do USA, kde sa zároveň zdokonalím v jazyku.

pexels-photo-443383 (1)

Na počiatku bol tábor

Začala som googliť, zisťovať, pýtať sa. Nechcela som zobrať hocijakú robotu. Plavčíčku som  vylúčila a ani upratovať som nechcela. Raz, keď som si v Jame krátila čakanie na prednášku prezeraním oznamov na nástenke, mi do oka udrel inzerát od Campleaders. Tábor! Že mi to skôr nenapadlo. Bola by som v kontakte s americkými detičkami, sama si užívala vzrušujúce táborové aktivity a hlavne cestovala. Campleaders je agentúra, ktorá sprostredkúva prácu študentom vysokých škôl v amerických táboroch a hoteloch. Rozhodla som sa vyskúšať to a byť o krôčik bližšie k môjmu americkému snu.

V Campleaders boli skutočne rýchli, pretože sa mi ozvali ešte v ten istý deň. Nasledovala informačná prednáška v Bratislave, krátky pohovor a vytvorenie vlastného online profilu, vďaka ktorému si mohli tábory o mne niečo prečítať a tiež ma kontaktovať. Po všetkých vybavovačkách v Bratislave však nastala dlhá odmlka a o vývoji môjho amerického sna som už pekných pár týždňov nepočula. Každým dňom ma chytala väčšia panika, že som neschopná a nikto si ma nevyberie. Agentúra ma ale neustále presviedčala, že sa nemám čoho báť.

pexels-photo-109919

Kašlem na tábor?

Niekedy počas strácania nádeje o mojom americkom lete mi prišla do cesty spoločnosť Southwestern advantage. Študenti marketingu nám rozprávali o predávaní knižiek door to door v USA. Hovorili o vytrvalosti, obchodnom duchu a tiež o nedeľných meetingoch a spoznávaní Ameriky. Keďže študujem marketing, dúfala som, že podomový predaj mi dá veľa skúseností. Neváhala som. Pri tejto práci nebudem celé leto sedieť na zadku, budem priamo komunikovať s americkými rodinkami a zarobím si koľko chcem. Nastala dilema, čo s táborom.

people-coffee-notes-tea

Knihy budú najlepšie rozhodnutie

Rozhodla som sa nechať Campleaders na čakacej listine a skúsiť, či ma v Southwestern medzi seba vôbec prijmú. Keď mi oznámili, že som sa stala posledným členom z ich bookmen tímu, okamžite som zrušila tábor. Opakovali mi, nech si to premyslím, no napriek tomu  som odstúpila od zmluvy s Campleaders a podpísala novú so Southwestern advantage. Na Slovensku ma čakala ešte dlhá príprava. Začali sme sa naspamäť učiť sales talk a raz za týždeň sme sa všetci z Trnavy stretávali, skúšali a motivovali.

Veľmi som sa tešila, že idem robiť niečo, čo má zmysel. Pred reálnym predajom sme museli absolvovať jeden týždeň v Sales school v Nashville. Spolu s desiatkami ďalších študentov z východnej Európy sme sa každý deň spoločne stretávali v priestoroch University of Tenessee, omieľali naučený sales talk a behávali s ťažkými bookbagmi po ostrom slnku. Napriek náročnosti mi Sales school veľa dala a považujem ju za produktívne strávený čas. Spoznala som tam samú seba, mala som možnosť vypočuť si asi najlepšieho rečníka na svete – Chrisa Adamsa a naučila sa tam z marketingu viac ako za celý prvý ročník na UCM.

desert-utah-fre-sonneveld-school-bus

Smer Salt Lake City

Naša trnavská skupinka išla predávať do Utahu, blízko Salt Lake City. Prostredie tam bolo nádherné a nočný výhľad na vysvietené mesto zhora na nezaplatenie. Čo sa týka predaja, nebolo to také jednoduché. Niežeby som chcela moju neschopnosť zvaľovať na našich manažérov, to nie. Vedela som, že do Ameriky nejdem na výlet a budem musieť makať. Snažila som sa. Každé ráno sme mali budíček pred siedmou, v priebehu pätnástich minút som musela byť oblečená, umytá (rannú bitku o kúpeľňu ani nespomínam) a s batohom na pleci pripravená na cestu. Vzhľadom k obsahu bookbagu odhadujem, že vážil minimálne päť kíl.

provo-2959374_1280

Ranný rituál

S opachou na chrbte som sa každé ráno ponáhľala na bicykli do McDonaldu. Skutočne som mala čo robiť, aby som sa neprekotila. Raňajky sme museli mávať mimo domu, aby sme sa, podľa slov našich manažérov, rýchlejšie prebrali. Nakoniec sa nám potvrdilo príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré a bez enormného prísunu kalórií by sme nestreli nášho kamaráta z Mexika. Ten nám pomohol toľkokrát, že som mu ani nestíhala za všetko ďakovať.

Pri raňajkách sme si rýchlo zaznačili na mapke ulice aj s domami, ktoré by sme mali za ten deň obehnúť a vypísali zošity na objednávky. Tiež nejaká pochybná psychológia – vypíšte si minimálne dve objednávky každé ráno a zaručene niečo predáte. Nefungovalo to. Pred odchodom sme si vždy spoločne zatancovali motivačný tanec (ktorý bol mimochodom viac smiešny ako motivačný) a vyštartovali sme každý svojim smerom.

Moje prvé dvere

Predtým, ako som zaklopala na prvé dvere, som sa odhodlávala asi tri minúty. Nik neotvoril. Ani pri tých ďalších, ani pri nasledujúcich. Väčšina bola v práci a tí, čo boli náhodou doma, museli mať o mne zvláštnu mienku. Premotivované mladé dievča v modrom tričku, ktoré má na pleci ťažkú tašku a v ruke akýsi šanón pobehuje od dverí k dverám.

No buď by mi prišlo toho dievčaťa ľúto a aspoň by som jej ponúkla pohár vody (to sa mi stávalo celkom často, asi som vyzerala fakt úboho), alebo by som ju jednoducho ignorovala. Navyše, každý tretí dom mal na dverách tabuľku “no soliciting”. Klopala som aj na tie. Môj elán, ktorý do mňa manažéri tĺkli ešte na Slovensku, sa každým dňom strácal. Knihy si ľudia môžu kúpiť aj cez internet, tak načo je toto všetko dobré?

pexels-photo-668137

Nie vždy to bola až taká katastrofa.

Nejdem viac kritizovať tento program ani samotný predaj. Zažila som tam mnohé pekné chvíle. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme sa so spolubývajúcou Zuzkou (napriek zákazu) vybrali predávať obe naraz. Už niekoľko hodín sa nám nedarilo, boli sme hladné a unavené z celého týždňa. Zaklopali sme na dvere a takmer okamžite nám otvoril jeden chlap. Právom sme ostali nesvoje, lebo mal cez seba prehodený len uterák, ktorý ledva zakrýval to, čo mal. Snažila som sa začať prvými vetami zo sales talku a ospravedlniť sa, že prídeme neskôr, no nestihla som to a uterák mu spadol. Všetci sme vybuchli od smiechu vrátane kočíkujúcich susediek na ulici.

pexels-photo-378570

 Bye bye Southwestern advantage

Keďže moje financie zaznamenali rapídny odliv a moja psychika na tom tiež nebola najlepšie, rozhodla som sa zmeniť prácu. Rozhodnutie nebolo ľahké a ak by som v tom bola sama, určite by som letela domov. Vďaka vzájomnej podpore dvoch dievčat, ktoré rovnako ako ja zahodili neistú kariéru a nášmu kamarátovi Mexičanovi, ktorý nám pomohol s hľadaním roboty, ukázal najkrajšie časti Salt Lake City a s kuframi odprevádzal až do poslednej chvíle, som to zvládla.

Leteli sme do Ocean City v štáte Maryland za bratrancom jednej zo spomínaných dievčat. Mohli sme uňho pár nocí prespať, dokonca nám sľúbil, že sa popýta na robotu a zariadi odvoz z New Yorku do Ocean City.

maxresdefault

ocean-city-nj

Stratené v New Yorku

Do Marylandu sme nemali žiadny priamy let, preto sme pristáli v New Yorku, odkiaľ sme chceli ísť autobusom. Naše lietadlo meškalo a objednaný mikrobus medzitým odišiel. Uviazli sme na druhom najväčšom letisku na svete. Po zvážení všetkých možností, niekoľkonásobnom otravovaní všetkých policajtov a neúspešnom volaní Simoninmu bratrancovi, sme nastúpili k akémusi chlapíkovi, čo nás odviezol na autobusovú stanicu. Najbližší autobus nám išiel o 17 hodín. To znamenalo stráviť noc v centre. S ťažkými kuframi a finančne na mizine sme sa chvíľu motali po Times Square, a potom spali na stanici. Neboli sme jediné, dokonca sme stretli jednu Poľku s podobným osudom.

time new york

park-new-york-city-nyc-manhattan-162024

Konečná stanica = Ocean city

Po hodinách strávených v nebezpečnom New Yorku nasledovala cieľová zastávka – Ocean City. Chvíľu trvalo, kým sme si zohnali vlastné bývanie a stálu robotu. Ja som sa napokon zabývala s poriadkumilovnými Ukrajincami a jedným dievčaťom z Hongkongu, na ktorých som nemohla povedať krivé slovo. V Ocean City som robotu zmenila trikrát. Denne som prebicyklovala prinajmenšom 12 kilometrov, pretože moja posledná robota bola na míle vzdialená od ubytovania. Svoj bicykel by som ale nevymenila za žiadny iný dopravný prostriedok. Pracovala som veľa a behala z roboty do roboty. V porovnaní so Southwestern mi aspoň za každú odpracovanú hodinu zaplatili.

boardwalkSunsetOC-1-of-1-e1451447551767

Navždy v srdci

V multikultúrnom Ocean City som spoznala najlepších ľudí nielen z Ameriky, ale aj z východnej Európy, Ázie, či dokonca Afriky. Bola som rada, že som predsa len neodletela domov a užila si USA celé tri mesiace presne tak, ako som mala na začiatku naplánované. V práci sme mali takisto úžasný kolektív a s mnohými som sa rozlúčila so slovami, že sa ešte uvidíme. Chcela by som svoje slovo dodržať.

 

Autor – Karin Fronková, Future Generation Europe, photo – pexels.com

Na Zemi to žije

„Na ulici sa na nikoho neusmievaj, budú myslieť, že si blázon“. ŠVÉDSKO

astronomy-847656_1280.jpg?fit=768%2C512

Tento článok je venovaný všetkým, ktorých zaujíma, ako prežiť v tejto studenej krajine na severe Európy, ale aj všetkým tým, ktorých dúfam presvedčím, že sa sem oplatí aspoň raz v živote pozrieť.

pexels-photo

Švédsko je pre Slováka obrovská krajina, no Švédi o sebe radi hovoria ako „small country“. Bude to asi tým, že pri rozlohe takmer 450 000 km2 ich tu žije ani nie 10 miliónov. Väčšina obyvateľov žije v okolí Štokholmu a na juhu Švédska, kde sa nachádza aj môj druhý domov – rozprávkové mestečko Lund.

Známy je najmä tým, že sa tu nachádza najväčšia švédska univerzita, ktorú navštevuje takmer 48 000 študentov z celého sveta. Takže si pokojne predstavte mesto plné mladých ľudí, domáci sú tu vlastne v menšine a z každého konca ulice počuť iný jazyk. Ale o tom rozprávať nechcem, podstatní sú tu tí pekní blonďaví ľudia, ktorým cudzinec nerozumie ani slovo.

changing-of-the-guard-377910_1280

Som Švéd

Zbožňujem stereotypy. Myslím, že sú úplne neškodné a existujú pre každý národ, takže si nemáme čo závidieť ani vyčítať. Tie najznámejšie o Švédoch a Švédsku sú zrejme:

vzhľad a la Barbie a Ken: blonďaví, modrookí, vysokí, krásni,

– utopistická spoločnosť, kde sú všetky štátne služby zadarmo a vláda sa postará o každý váš rozmar,

– „the sing-song language“,

– Švédi a alkohol (samostatná kapitola) má zhruba milión podôb od švédskych policajtov      zamestnaných na záchytke až po Švédov padajúcich do dánskych vôd po prepitej noci,

– depresia, lebo je tu proste taká zima a tma, že sa tomu nedá vyhnúť,

– Švédi sú rezervovaní a tak hrozne hanbliví, že žiadny kontakt nie je možný…až kým nedostanú drink…a potom nikto nevie, ako to dopadne, ale ak budeme nasledovať stereotypy,  tak pravdepodobne v posteli.

Lund-old-town-cover

hospital-751263_640

Po príchode som dostala rady typu: „na ulici sa na nikoho neusmievaj, lebo si budú myslieť, že si blázon“, „v autobuse si nesmieš k nikomu prisadnúť, ak ešte ostalo aspoň jedno dvoj-sedadlo prázdne“ alebo „vo výťahu v žiadnom prípade nezdrav spolucestujúcich“. A tak by sa dalo pokračovať, ale výzva prichádza v momente, keď sa rozhodnete tieto všeobecné polopravdy prekonať a nedovoliť im ovplyvniť názor na ľudí, ktorých tu stretnete.


Naozaj mi raz po nástupe do výťahu ušlo nevinné „dobre ráno“ a výsledok bol, že osadenstvo výťahu sa mlčky pozeralo na špičky svojich zasnežených topánok…ale na ulici sa mi mnohokrát stalo, že úsmev opätovali, najmä starší ľudia. Čo si mysleli, to neviem, ale nevyzerali, žeby ma radili medzi šialených. Takže asi záleží koho a kde stretnete. A možno budete naozaj príjemne prekvapení.

sunnana-harbour-2914368_1280pexels-photo-712031

Mala som možnosť zažiť Švédsko na vlastnej koži už niekoľkokrát, a aj keď je možno ni pravdy na tom, čo sa o tejto krajine hovorí, môžem vám sľúbiť, že sa dá zažiť aj pravý opak. Keď ide o zábavu, tak s tou to Švédi vedia.

Cez týždeň si žijú títo vysokí, modrookí, bohatí ľudia vo svojich krásnych farebných domčekoch zariadených nábytkom z IKEA, a ak sa práve do práce nevezú na bicykli, určite majú auto značky Volvo. Ale ako náhle v piatok odbijú štyri hodiny, pracovať už nenájdete nikoho. Švédske reštaurácie a podniky v piatok ponúkajú takzvaný „after work“, keď si kúpite hocijaký nápoj a máte zadarmo bufet.

stockholm-1970608_1280

Vzhľadom na ceny potravín,  je tento deň obľúbený najmä medzi študentmi. A keď už sú všetci dobre napapaní, môže sa vyraziť na párty. Predtým samozrejme nikdy nezabudnite utekať do Systembolaget (jediné miesto, kde vo Švédsku dostanete alkohol, ale pozor, je otvorený len do šiestej, takže sa vám ľahko môže stať, že ostanete nasucho).


Každá dobrá študentská párty sa začína na izbe alebo na byte pre-party, pokračuje v klube, z ktorého sa dá odskočiť na middle-party a končí after – party,  keďže z dodnes nezistených príčin sa všetky diskotéky končia najneskôr o druhej, keď vypnú hudbu, zažnú svetlo a zaželajú vám dobrú noc. Nikto sa však nenechá vyviesť z miery a pokračuje v zábave podľa vlastného gusta.

pexels-photo-341858

Aby som vyvrátila, že títo ľudia sú chladní a nepriateľskí, spomeniem príhodu z tamojšieho baru, keď sme sa už naozaj neviem ako dali do reči so štyrmi Švédmi v strednom veku a skončilo to pri pozývaní na drink, fotkami a videami rodín, detí a vnúčat, vymieňaním emailových adries a prísľubom pravej švédskej večere, (ktorá ako inak pozostáva z mäsových guliek, zemiakovej kaše a brusnicového džemu) v pravej švédskej domácnosti.

landscape-2645450_1280 sweden-853150_1280

Čo sa zimy a tmy týka, v zime je zima, v noci tma…kým ste na juhu Švédska, extrémy nepociťujete, zhoršuje sa to smerom na sever. Ale treba pripomenúť, že v lete slnko nezapadne vôbec a svetla si užijete, že nebudete môcť spávať. Švédom zima ale zjavne nevadí, kým priemerný Slovák má na sebe 4 vrstvy, domáci Švéd si prehodí bundu, ktorú sa neobťažuje zapnúť, čiapku len v prípade, že je pod mínus 10 a na bicykli sa brodí snehom akoby o nič nešlo.


A ešte v jednom sa od nás líšia…reflexné vesty! Milujú ich a sú v nich všade, na bicykli, na koni, na lodi, bežci, aj tí, čo len venčia psa…mám podozrenie, že v nich aj spávajú. A ak nie vesta, tak pásik, nálepka, prívesok, hocičo čo žiari v tme, najlepšie tak 5-6 kusov musí byť. Bezpečnosť na prvom mieste.

the-swedish-flag-2975686_1280 pexels-photo-421759

Učebnica švédčiny pre začiatočníkov je krásna knižka. Majú iba tri pre našinca nezvyčajné  písmenká (ö, å, ä), ale vedia s nimi pracovať tak, že to chvíľkami skutočne pripomína čínštinu. Dialógy v knižke však naozaj stoja za to.


Natrafíte na vety typu: „prosím ťa, podaj mi vodku“ a ani tu sa nevyhnete pesničkám…už som sa naučila aspoň tri, v ktorých sa, ale samozrejme pije, takže v strede textu je pauza na „Skål!“ (švédske nazdravie) a spieva sa ďalej. Preto som sa skoro vôbec nečudovala, keď náš profesor vytiahol počas hodiny z ničoho nič ukulele a začal spievať. Tomu sa hovorí študijná atmosféra. Jedného dňa nás možno privíta dobrou švédskou Absolutkou. 🙂

pexels-photo-434549 24h6ccK

 Dúfam, že vám neostala veľká zima s pozdravom Daniela Nezičová.

Photo – Pixabay

Na Zemi to žije

TIPY AKO ZAŽIŤ BARCELONU

barcelona-oficial.jpg?fit=768%2C519

Ak chcete Barcelonu fakt pochodiť, odporúčame ju navštíviť mimo sezóny, približne od októbra. Cez leto je mesto preľudnené, na základe čoho vznikla iniciatíva domácich – TOURISTS GO HOME (turisti choďte domov). Barcelona si tak vyberá daň za turistický záujem z celého sveta. Popravde sa domácim kataláncom ani nečudujeme. Barca  je krásna (a to nielen v centre ) a ponúka kompletný turistický balíček. V meste nájdete všetko.

20171107154011

Doprava do Barcelony

Nizkonákladovka Raynair letí z Bratislavy do Girony, čo je mestečko asi hodinu a  štvrť busom od Barcelony. Autobusová spoločnost Sagales, ktorú sme využili, si pýta 25 EUR za obojsmernú trasu (Girona letisko – Barca centrum ) a ak tomu pripočítame cenu letenky cca 60 EUR obojsmerne, vyjde vás cesta na pár eur. Dá sa aj lacnejšie, treba sledovať pohyb leteniek KIWI.

20171107154253

20171109142718

Ubytovanie

Ak cestujete väčšia partička, oplatí sa Airbnb. Vo dvojici napríklad malý hostel s dobrou polohou. Odporúčame aj s raňajkami. Ušetríte tak na rannom zháňaní jedla v často krát nákladnejších podnikoch.


Pome do ulíc

Park de Güell – Verejný park je pomenovaný po jeho zakladateľovi Eustebiovi Güellovi, ktorý v roku 1900 požiadal Gaudího, aby na jeho pozemku postavil luxusnú štvrť pre aristokratov. Žial jedinými, ktorí si tu kúpili domy, boli práve títo dvaja páni. Gaudí pracoval na svojom diele celý život. Výsledkom je doslova umelecký park a jedno z najfotografickejších miest Barcelony. Mozaikovité vzory sa stali symbolom suvenírov Barcelony.

Spanish-tapas-evening-at-The-Bustard-Inn-1024x576

20171108133245

Mestská doprava

Metro má 11 liniek. Najvýhodnejší je lístok T 10 (10 jázd za 10 eur). Oplatí sa viac ako kupovať lístky jednotlivo.

Ak chcete mať vietor vo vlasoch, za poplatok vám požičajú bicykle. Je to dobrodružnejšie zapojenie sa do mestskej dopravy. Vodiči sú benevoletní a zvyknutí na bikerov. Ak by ste si náhodou chceli požičať auto, dajte pozor,  v centre mesta je hustá sieť jednosmerných ciest a parkovanie v Barcelone je cez deň takmer nemožné. Odporúčam bike alebo po svojich.

20171109163357

 

20171107123450

Sagrada, známa bazilika Barcelony, ktorá je v neustálom procese výstavby už od roku 1882. Plánované dokončenie by malo byť v roku 2026, pri príležitosti osláv 100. výročia smrti architekta tohto chrámu, práve Antonia Gaudího. Vstup do baziliky je platený, ale vnútri je to stavenisko, takže sa stačí pokochať aj zvonka.

Barcelona má úžasnú históriu a v meste nájdete hneď niekoľko dôležitých muzeií katalánskej histórie. Každú prvú nedeľu mesiaca sú vstupy takmer do všetkých múzeí v Barcelone zadarmo.

20171109104426

Šport

Aj keď futbal je v Barcelone doslova náboženstvom, podporu fanúšikov majú aj iné športy ako basketbal, hádzaná alebo pozemný hokej. Tímy Barcelony patria pravidelne medzi špičku v  Európe. Barca TV je  televízia zameraná na všetky športy, ktoré hrdo reprezentujú oblasť Katalánska v španielskej lige. Katalánci radi vášnivo debatujú o športových momentoch a na svoj tím nedajú dopustiť.

20171108154117

20171109110014

V roku 1992 hostila Barcelona olympijské hry a na samom vrchu Montjuïc vyrástol olympijský komplex s niekoľkými štadiónmi, ktoré v súčasnosti domáci využívajú na hudobné koncerty. Na vrch sa dostanete linkou metra. Stačí vystúpiť na zastávke Plaça d’Espanya, odtiaľ je to kúsok peši. Ďalšia možnosť je lanovka.

20171109131214

Jedlo

La rambla je ulica dlhá 2 km, je mixom obchodíkov a reštaurácií a práve na nej sa nachádza najstarší trh LA BOQUERIA fungujúci od 13.-teho storočia. Miestni predavači veľmi hlasno prezentujú svoj tovar a zjednávajú s vami  o cene. Odporúčame radšej koštovať viac menších jedál. Obľúbená je domáca Paella (niečo ako rizoto s morskými plodmi, s mäsom či na vegetariánsky spôsob) alebo TAPAS (malé chuťovečky – my sme si dali čerstvé krevety a chorizo).

20171109143706

20171109145510

20171109143533

My sme navštívili Barcelonu v podstate v historickom období, keď sa oblasť Katalánska snažila o referendum o odtrhnutí od Španielska. Domáci obyvatelia to dávali jasne najavo, pravidelnými pochodmi ulicami mesta alebo vyvesením katalánskej vlajky na svojích domoch a bytoch. Deti sa v škole učia v katalánčine a španielčinu majú ako povinný druhý jazyk.

20171109134940

20171107113200

V meste nájdete prístavy, pláže, kopec múzeií a historických budov. Okolité kopce s fakt pekným výhľadom na celé mesto. Nočný život, úzke ulice, kopec streetartu.


Barcelona je multikultúrne mesto s atmosférou,ktorú odporúčame zažiť a ak sa nenecháte strhnúť čarom mesta, výjde vás trip na pár sto eur.

20171109161115

20171109142609

20171109152536

20171109150106

20171109143520

20171109133053

20171109125958

20171109104232

20171108131854

20171108123621

20171108122751

20171108120800

20171107123844

 Autor – Denis Bolf

CooltúraLifestyle

Vybehli sme do ulíc. Coolturak 17

DSC_0195.jpg?fit=768%2C509

tretí rok sme spojili prednosti a šikovnosť ľudí z nášho okolia. Vznikol tak malý festival jedla a hudby. Vidieť, počuť, ale aj ochutnať sme mohli rôzne formy kreatívnej práce. Ak človek poctivo maká , dostane sa mu v živote príležitosť, živiť sa tým, čo ho baví. Každodenný profesionálny prístup k práci zdvíha level sebapoznania zase o niečo vyššie. Aby sme ale nelietali v oblakoch a držali sa pevne nohami na zemi, potrebuje byť človek úplne otvorený. To hlavne medzi svojími. Sme veľmi radi, že presne takí, boli súčasťou Coolturaku.

V jednu fakt letnú júnovu sobotu sa zišlo kopec zaujímavých ľudí, aby sme spolu vytvorili priestor. Miesto, kde sa môže prezentovať ktokoľvek, kto si v živote verí a chce pomáhať okoliu. Nebuďme len konzumenti internetového sveta plného hoaxov a negatívnych informácií. Jednoducho vytvárajme viac dobrého v tom reálnom svete.

Náš sen si budeme hýčkať, vážiť si ho a ďakovať za možnosť realizácie. Ďakujeme tiež kamošom, ľudom a všetkým, čo i len dobrým slovom pomohli. Ceníme Vás.

Možno sme si uleteli , ale sme k vám otvorení…

Coolturak poster

IMG-20170626-WA0031 IMG-20170625-WA0048 IMG-20170626-WA0033 DSC_0206 DSC_0191 DSC_0194 DSC_0195 DSC_0199 DSC_0245 DSC_0232 DSC_0171 DSC_0189 IMG-20170625-WA0025 IMG-20170625-WA0030 IMG-20170625-WA0040 IMG-20170625-WA0039 IMG-20170625-WA0036 IMG-20170625-WA0032 IMG-20170625-WA0042 IMG-20170626-WA0030 IMG-20170626-WA0029 IMG-20170626-WA0025 IMG-20170626-WA0022 IMG-20170626-WA0039 IMG-20170626-WA0041 IMG-20170625-WA0044 IMG-20170626-WA0010 IMG-20170625-WA0020 Jimmy Pé, Píšta, Drgy IMG-20170625-WA0007 IMG-20170625-WA0011 DSC_0217 DSC_0193 (1)

Photo – Nikola Tomeková, Bibiana Švecová

Denis Bolf