main

Lifestyle

PREČO SOM SI ZALOŽILA BLOG?

12042087_910533299026109_1686551254_n.jpg?fit=768%2C576

Blogovanie je fenoménom dnešnej doby. Je to spôsob ako sa podeliť s celým svetom o svoje myšlienky.

Prečo ľudia začínajú blogovať? Tisíc bloggerov, tisíc dôvodov. Každý má iný, ten svoj. Prečo som začala ja? Narazila som na blog mladej baby, ktorá písala o móde a mne sa to tak páčilo, že som zatúžila založiť si vlastný. Od nápadu ku skutku je však ďaleko. Neskôr sa v mojom živote udiali tragické veci a moja matka mi raz povedala: „Vypíš sa z toho.“ A vtedy som si spomenula na blog. Založený, zabudnutý, neaktívny. Ale vedela som, že ten môj nebude len o móde.

 IMG_4266 (2)

Začala som písať o tom čo ma bolí. O svojich pocitoch, ktoré som zadržiavala v sebe. O mojom smútku a hneve na celý svet. Za obdobie jedného roka som stratila dvoch najbližších ľudí, ktorých som milovala. Moju starú mamu a predovšetkým otca. Koniec vás zastihne nepripravených a vo vašej hlave sa rozpúta peklo.

Môj prvý príspevok vznikol behom jednej noci. Posadila som sa za notebook a do rána bol na svete. Písanie sa pre mňa stalo formou vyjadrenia pocitov. Písala som o tom, o čom som nechcela hovoriť.

Nikdy by som však nezačala písať, keby môj otec nezomrel. Písať blog nejde na rozkaz. Napísať sloh v škole pre mňa nie je také ťažké, ako napísať nový príspevok. Musím mať na to náladu. Za každým jedným článkom (aspoň v mojom prípade) je zopár prepísaných nocí a veľká námaha.
A ani potom ho nevypustím do sveta hneď. Trvá mi aj týždeň kým nájdem ideálne preštylizovanie viet, kým nafotím k blogu fotografie a dizajnovo ho upravím. Keď sa mi zdá okey, zverejním ho. Avšak, po pár týždňoch sa mi už nepáči. Čím dlhšie píšem, tým viacej sa v tom zdokonaľujem a tým nespokojnejšia som s predchádzajúcimi príspevkami.

Akú mám odozvu?

Prichádzajú mi milé správy od ľudí, ktorých osobne nepoznám, ale oni ma spoznávajú vďaka mojim článkom.
Mnohí sa v mojich príspevkoch nájdu. Niektorí ľudia mi ďakujú, pretože moje písanie im pomáha. Ich komentáre zase naopak pomáhajú mne. Veta, ktorá ma  od nich najviac podporila je: „Dokážeš všetky pocity posunúť k čitateľom cez slová.“Tí, ktorí sledujú môj blog od začiatku vidia progres a to je úžasné. Ako to vníma moja rodina? Mama je aktívny čitateľ a zároveň jeden z tých najväčších fanúšikov. Ale napríklad môj dedo vôbec nevie, čo blogovanieje. On je z inej doby.
Založenie blogu neľutujem. Pomohol mi prejsť tým najťažším obdobím. Samozrejme, ani teraz nie sú veci celkom ružové. Ale môj blog sú moje pocity, postoje a situácie, ktoré prežívam.
 
Mám len 17 a kto vie, ako ďaleko sa v blogovaní dostanem a ako dlho budem ešte písať. Zatiaľ je to však činnosť, ktorá ma napĺňa a neskutočne baví. Stále som však iba na začiatku. Aby bol môj blog tak úspešný akoby som chcela, musím ešte tvrdo pracovať. Mám silu posunúť sa dopredu, aj keď s úspechom prichádza kritika. Určite píšte, ak máte na to talent a baví vás to. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí mi hovoria: „ Ja by som nenapísal ani dve vety. Nevedel by som sa vyjadriť.“