Na Zemi to žije

Moskva a jej osobité čaro

main

Na Zemi to žije

Moskva a jej osobité čaro

Pozerajúc cez okno vychladeného klimatizovaného kupé na zachmúrenú oblohu si len ťažko uvedomujem, že vonku je asi 30˚C a 90% vlhkosť vzduchu. Čašník priniesol vychladenú vodu a citrónový juice vo chvíli, keď ma upútal pohľad za oknom. Na supy požierajúce veľkú zdochlinu. Odpíjam si a premýšľam kde začať. Od môjho posledného článku ubehlo už vyše trištvrte roka. Odvtedy som zažil veľa príbehov, prešiel zopár krajín, navštívil domov, tiež sa po dlhých rokoch stretol s predstaviteľmi MSJ rádia, ktorí ma presvedčili prispievať ďalej. A tak chcem tento článok venovať môjmu dlhoročnému priateľovi, takisto veľkému dreamerovi, ...Ty vieš o kom je reč... za to, že mi pripomenul, že treba snívať a mať veľké ciele. Lebo len tak sa dajú dosiahnuť veľké veci. "Nám snílkom patrí celý svet...Ďakujem Ti Kubo.


V mojom poslednom príspevku som ešte na Tenerife. Odvtedy až dodnes prešlo asi sedem rokov cestovania, ku ktorým sa neskôr iste vrátim, no tieto riadky by som chcel venovať jednej z mojich posledných ciest, ktorú mám ešte čerstvo v pamäti, a to výlet do Moskvy.

V prvom rade spomeniem vízovú povinnosť, s ktorou sme so ženou nerátali, keďže patríme medzi bývalú pridruženú krajinu k východnému bloku so spoločnými slovanskými koreňmi. Každému kto by chcel navštíviť matičku Rus pripomínam túto byrokratickú prekážku, ktorá je pomerne drahá a náročnejšia na vybavenie. Okrem klasických žiadaných dokumentov, ako je spiatočná letenka, poistenie, rezervácia hotela či potvrdenie o dostatočnom krytí financií, je potrebný pozývací list, ktorý vydáva len organizácia s príslušným povolením, a tak zabudnite na pohľadnice od kamarátov či rodiny.

Za úradne opečiatkovaný dokument si na internete pýtaju bežne okolo 30 eur a ponúkajú komplexné služby pri vybavení ruských víz a poplatky sa šplhajú až do výšky… Vďaka šikovnosti mojej ženušky nás pozývací list vyšiel na 10 eur za osobu a víza sme si riešili sami cez ruské vízove centrum VHS.

Opúšťame ďalšiu stanicu. Čašník priniesol na stôl šálku paradajkovej polievky so sucharmi a vonku za oknom začína pršať. Na koľajisku sa mihne obraz bezdomovcov a pasúce sa kravy. Presne takáto je India. Krajina všemožných farieb, vôní a protikladov.

Ešte stále mám v mysli včerajší obraz chudoby a slumov hneď vedľa prestížneho obchodného centra, do ktorého nás pozval Dianin kamarát do kina. Niečo tak ironické si človek len ťažko dokáže predstaviť. Do paláca kapitalizmu, ktorý je dookola ohradený chatrčami, prinášajú osobní šoféri v luxusných autách vysokú indickú kastu, ktorá sa do tej ladničky ide vyšantiť na západný spôsob. Zatiaľ čo vonku kúsok od hlavného vchodu chudobné ženy opekajú kukuricu na sušenom kravskom lajne, aby mohli nakŕmiť svoje deti.

            Ale späť k Moskve, ktorá bola v mnohých veciach ešte lacnejšia ako “luxusná India.”. Ruský rubeľ za posledný rok a pol klesol tak, že ho možno porovnať k indickej rupii jedna k jednej. Prileteli sme v slnečné popoludnie na jedno z troch moskovských letísk, Domodedovo. Už z lietadla ma upútal brezový háj, ktorý je pre túto oblasť bežný a všadeprítomný ako canabis indica pre severnú Indiu, ktorou práve prechádzam. Z letiska sme zobrali súkromný a stále lacný klimatizovaný autobus do centra mesta na rovnomennú zastávku Domodedovo. Po ceste do centra nám pri pohľade von oboch napadali tie isté myšlienky. Ako silno sa vonkajšia obytná zóna podobá na bratislavský Ružinov, miestami Vrakuňu či Petržalku. Nečudo, veď všetky štvrte predsa vystaval pred mnohými rokmi rovnaký architekt “súdruh Komunizmus”. A stoja hrdo dodnes. V Rusku dokonca nezateplené, častokrát ani nepremaľované,  obývané sídliskové paneláky.


Mali sme zabookovaný hotel len 2,2 km od Červeného námestia, a tak sme zo zastávky vzali staručičké metro, ktoré je lacné a s výborne vybudovanou infraštruktúrou. Výstupná zastávka Mayakovskaja bola len desať minút chôdze od nášho hotela. Obrovské námestia, majestátne budovy, na každom rohu bronzová socha, prechádzka okolím mi trochu pripomínala Budapesť.

Až sme konečne našli vstup do dvora hotela, ktorý rád odporúčim každému turistovi s hlbokým vreckom. Hotel Art Galactica ponúka najlacnejšie ubytovanie v zodpovedajúcom luxuxe. No je čistý, s príjemným personálom a jedinečný svojou polohou, len 2,2 km od miesta kde odpočíva súdruh učiteľ Lenin. Určite radím navštíviť, lebo sa povráva o jeho  pochovaní.

Lenin vlastne nikdy nechcel byť mumifikovaný. Po jeho smrti sa s ním chcelo rozlúčiť viac a viac ľudí, ktorí bombardovali vládu dopismy, a to všetko v období, kedy sa dvom patológom podarilo objaviť metódu, ako udržať telo v dôstojnom stave po dlhé roky.

A tak vznikol inštitút na mumifikáciu Lenina, ktorý odpočíva v mauzóleu pri teplote asi 16˚C, kde s výnimkou pondelka a piatku prijíma návštevy a poklony od desiatej do trinástej. Ľudia čo sa starajú o jeho telo prechádzajúce pravidelnými procedúrami, boli vyzvaní na mumifikáciu Maoce Tunga, ktorý si mumifikáciu osobne želal. Leninov inštitút vraj už nemá financie, preto sa uvažuje o jeho konečnom pochovaní.

Putin vraj vyhlásil referendum, kde 70% zúčastnených bolo za Lelinovo pochovanie, čo si želá aj jeho rodina, no čuduj sa svete, aj napriek referendu Lenin stále čaka na svoj posledný odpočinok.

Do mauzólea sa púšťajú ľudia v rade po skupinách. Je zakázané pri ňom zastaviť či fotografovať a tak celá procedúra netrvala dlhšie ako 20 minút. V okolí Červeného námestia stojí za zmientku mnoho pamiatok, kostolov, katedrál či podzemný obchodný dom. Na prechádzke nájdete aj staré obchodné centrum GUM s originálnymi luxusnými toaletami z roku 1600.

Návšteva Kremlinu, celá štvrť obkolesená červeným múrom pri Červenom námestí si vyžaduje vstup, no lowcostový traveler si môže dovoliť aspoň  sa pokochať záhradou s nádhernými fontánami a starými bronzovými sochami. Pár minút chôdze, napravo od záhrady stojí obrovská katedrála so zlatou kopulou, odkiaľ je možné prejsť mostom na ostrov, kde okrem starých zrenovovaných fabrík, dnešných luxusných reštaurácií a historickej továrne na čokoládu upúta pozornosť monumentálna bronzová socha ruského dobyvateľa Petra D Great. Vlak zastavil na červenej.

Cez okno opäť vidím kravy na koľajisku. Pribúda smetia a slumov nalepených vedľa trate čo znamená, že sa blížime k mestu.

            Späť k nášmu veľkomestu a jeho dobyvateľovi. Už pri prvom pohľade na tento gigant porovnateľný so Sochou slobody sa laikovi naskytne otázka: Prečo je jeho hlava výrazne žltšia ako zvyšok sochy, ktorá akoby viac podľahla korózii a tiež môze niekomu vŕtať v hlave prečo stojí na troch lodiach. Tu máme odpoveď, ktorú mi poskytol Dan, môj známy.

Socha pôvodne patrila inému dobyvateľovi a nebola určená pre vystavenie v Moskve. Znázorňovala Krištofa Kolombusa, ktorý priplával do Ameriky na troch lodiach a Rusko ju postavilo pre USA ako dar na zlepšenie medzinárodných vzťahov. Vraj sa pre ňu v Amerike nikde nenašlo vhodné miesto, a tak odmietnutý dar ležal roky v úschovni. Raz sa niekto rozhodol sochu vyuziť, Kolombovi urezali hlavu, vymenili za hlavu Petra D Great a vystavili ju na ostrove, ktorý obmýva rieka Moskva. Vynaliezaví to Rusi 🙂

Kúsok od sochy na druhom brehu sa začína novozrekonštruovaný park plný všemožných atrakcií a aktivít na vyplnenie voľného času. Za zmienku iste stojí aj 7 sestier. Tak sa nazývajú mrakodrapy, ktoré nechal Stalin postaviť, aby si dokázal, že Moskva je modernejšia ako New York a jeho Empire State Building.

Ale dosť sprievodcu a späť k príbehu. Naša karma nám znova namiešala slušné karty, a tak druhý večer pri popíjaní ruskej verzie Pilsnera na dvore nášho hotela zaparkovalo auto s prešovskými značkami a červeným krížom na prednej kapote. Dvaja vojaci vo výslužbe sa práve vrátili z Ukrajiny, kde boli za účelom humanitárnej pomoci. Ich príbeh, ktorý nám vyrozprávali, je mrazivo zarážajúci, miestami až sci-fi, a tak neviem ako spomenúť dve, našťastie prázdne azylové centrá, vybudované za posledné roky, údajne z fondov Európskej únie a v nich umiestnené vysoké pece nápadne pripomínajúce Osviečim.

Úvahy o vojne a obrazy mŕtvych tiel, popri ktorých život mesta pokračuje ďalej. Nie každý si môže dovoliť odísť. Len pár blokov od miesta kde v noci spia civilisti, sa strieľa a padajú životy.

To všetko vo mne vyvolalo úzkosť a zároveň veľkú vďaku za moju slobodu, a tak som sa chcel zmieniť o týchto dvoch hrdinoch, z ktorých jeden dokonca pomáhal celú organizáciu založiť a osobne sa podieľa na pomoci v prvej línii. Pri počúvaní ich životného príbehu mi môj s mojím poslaním prišiel trocha bezvýznamný, pretože najšlachetnejšie, čo môže človek v živote urobiť, je pomôcť blížnemu keď je vnúdzi. Na druhý deň ráno vojaci odišli a návšteva pamiatok nás priviedla na iné myšlienky.

Moskva sa mení super rýchlosťou. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Rekonštruujú sa budovy, cesty, námestia. V jedno rano ideš po námesti kde vyberajú starú dlažbu, na druhý deň doobeda je na nej nový chodník. Centrum je luxusné a čisté. Každých pár hodín polievajú cesty aby sa neprášilo.

          Večer pri popíjaní pivka na dvore sme spoznali Dana. Majiteľ hotela, pôvodom z USA, koreňmi z Ruska, čo študoval v Moskve a Saint Petersburgu 7 rokov za mlada a teraz tu žije asi dvanásty rok. Bol našou profesiou a štýlom života tak nadšený, že nás na druhý deň pozval aj so svojou ruskou ženou na večeru.

Dan bol úžasný sprievodca. Ukázal nám čaro nočnej Moskvy. Vedel porozprávať príbeh o každej soche na každom rohu. Keďže som hudobník a umelec, vzali nás do malej príjemnej rodinnej reštaurácie so živou hudbou, ruským a svetovým repertoárom zahraným na klavíri, husliach a harmonike. Nechýbalo ani české pivo a dobrý ruský boršč. Prvý raz som ochutnal pravý červený kaviár a musím povedať, že…mi to pripomenulo moje detské traumy ako do mňa mama tlačila rybí olej keď som bol chorý, takže asi to nepatrí medzi moje favority.

Po príjemnom večere sme sa nocou doprechádzali až k hotelu, kde sa mi ešte podarilo dostať do daru pár mojich obľúbených kubánskych cigár Romeo a Julieta, od nejakého tiež podguráženého ruského podnikateľa, čo si chcel konverzáciou vylepšiť english skills, a preto túto noc v Moskve nazývam TIP TOP LA CLASS DE CLASS 🙂

Dan nám poradil miesto, kde možno predať niečo z našej šperkárskej ručnej práce. Po dlhom spánku a výdatnom obede sme sa vybrali na Arbol ulicu. Dlhú pešiu zónu, na konci ktorej stojí jedna zo siedmich Stalinových sestier. Ľudia na tejto ulici ponúkajú všeličo.


Od donations za pohľadkanie králika, fotku s papagájom, cez živé sochy, hudobníkov, až po maliarov a karikatúry. Prešli sme si ulicu až do konca a ja som videl čo Diane vŕta v hlave. Kam sa usadím? Ako ma prijmú? Zarobím niečo?!? Všetky pocity sa vlejú do jednej trémy a človek má pocit akoby to bolo po prvýkrát.

Začali sme rozkladať shopík na jednej z prázdnych lavičiek. V takýchto chvíľach mám vo zvyku prihovárať sa v duchu ku všetkým tvorom a energiám, ktoré sú na tomto mieste a poprosiť šťastenu aby k nám bola štedrá a dovolila zobrať si z ulice to, čo nám má byť dané.

         Pozornosť ľudí na seba nenechala dlho čakať, a tak sme s prvými zvedavcami prešli aj rýchlokurzom ruštiny. Keďže väčšinu turistov tvorila domáca populácia. Videl som mladého chlapca s gitarou a kombom, ponevierajúcim sa tam a späť po ulici. Zastavil sa pri našom shope, kľakol si ku kameňom a obdivoval našu prácu. Spýtal som sa ho či sú tu takéto aktivity povolené.

Po anglicky rozumel len málo, a tak som univerzálnou rečou sveta, slovami ako “Policia… tu …nie problem?!?” Veľmi lámanou angličtinou mi odpovedal, že tu si človek môže robiť čo chce, preto sme pokojnejší pokračovali ďalej v businesovaní a  po pár hodinách sme mali slušne zarobené a začali sa baliť na vyslúženú večeru. Zazrel som toho chlapca ako sa rozkladá len kúsok od nás. Konečne sa mu podarilo rozložiť a začal sa pomaly rozohrávať. Z jeho hlasu som cítil trému.

Spomenul som si na moje trémy, či v bare pred publikom, alebo v meste na ulici. Napadlo mi, že tréma vždy ustúpila ked si ma niekto všimol a pozitívne odmenil, a tak som prišiel k nemu bližšie, chvíľu ho počúval a hodil mu do klobúka nejaký bakshis. Usmial sa, poďakoval mi a spieval ďalej, tentokrát jeho hlas znel mocnejšie, bez záchvevu strachu.

            Bol to posledný večer, tak sme si dopriali romantickú večeru v pizzerke na Arbol namestí, ktoré k nám bolo štedré. Po večeri sme išli  do hotela, stretli Dana a dali mu darček, jeden z našich ručne vyrobených náhrdelníkov s polodrahokamom pre jeho ženu Ninu, ako poďakovanie za včerajšiu noc a výbornú business radu. Na druhý deň skoro pri našom odchode za nami prišla Danova žena, poďakovať sa za krásny darček a chcela si vybrať ešte niečo pre seba a kamarátku. Vravela o tom, že pre nás môže nájsť miesto, kde môžeme ponúkať našu tvorbu, no tieto plány možno zrealizujeme na budúci rok, keďže naše víza mali expirovať o pár hodín.


 Vo vlaku už začína vrava. Blížime sa k našej výstupnej stanici, Old Delhi. Po tom, ako vlak zastaví, sa to začne. Otvoria sa dvere a čaká na nás teplo, dusno, všemožné vône, tisíce ľudí, kravy, psy, muchy a špina. Vitaj v hlavnom meste Indie. Welcome to Delhi.

Pridaj komentár