Na Zemi to žije

Keď si dáš v živote, len tie najvyššie ciele. Výstup na Mont Blanc.

main

Na Zemi to žije

Keď si dáš v živote, len tie najvyššie ciele. Výstup na Mont Blanc.

Stojím na ľadovci vo výške niekde okolo 4000m.n.m. Mačky zaseknuté špicami do ľadu, cepín zvieram v ruke zarazený na tretíkrát do ľadu, lano visí, vietor mi do tváre fúka rozsekaný ľad z vrchu, v podstate celé je to o ľade a mne ide hlavou len jedno „k**va, kedy ma napadlo sa sem j**at !“ Nohy sa mi trasú, pozerám na Michalovu tvár, no nevyzerá nadšene zo severnej steny Mont Blancu, vravím si „nedaj na sebe badať strach, nedaj ! Udrž si morálku !“ lezieme ďalej ....

IMG-20190208-WA0002

Ale poďme na samotný začiatok, je cca február zvoní telefón, kuriér doniesol balík, teším sa ako malý chlapec, v balíku lano a mačky ! Mega veci ! Už len vymyslieť, kedy, kde, čo a ako … chodíme na zimné túry do Tatier a po večeroch na chatách sme sa v debatách dopracovali k Mont Blancu. Vravíme si, zvládli druhí, nebudeme prví, dáme to aj my ! Alebo ?
Rok letel a termín so zvyškom „tímu“ nikde. Našli sme napokon ďalšieho do partie, Mateja, mladý scestovaný chalan, vravíme si fajn, traja akurát, ideme !


… cesta
9.septembra vyrážame smer Chamonix, Francúzsko. Zvolili sme cestu cez Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a cieľ Francúzsko. V Rakúsku sme kúpili diaľničnú známku na 10 dní za 9€, cez Nemecko to je po diaľnici zadara a Švajčiarsko je špecifikum krajina sama o sebe. Diaľničnú známku majú len ročnú za 38€, takže skúste si toho roku naplánovať aj Švajčiarsko 🙂
Cesta nám ubehla na diaľnici v pohode ( ehm 11 hodín ), až na malé obmedzenia, určite si dávajte pozor na rýchlosť, stacionárne radary vám radi pošlú pohľadnicu, vždy ! ( máme odskúšané  🙂 )

IMG-20190208-WA0000

Najkrajšie scenérie z cesty boli tesne pred horským prechodom do Chamonix, vínne svahy nad mestom Martigny, kde sme sa pokochali krásnym výhľadom na údolie.
Príchodom do údolia Chamonix vám padne sánka, všade samé kopce, skaly so snehom i bez, lesy, lúky, svahy no proste horský raj.

IMG-20190208-WA0006

… ubytovanie a možnosti trasy
Budovy a chaty v alpskom štýle sú ako z rozprávky, no my hľadáme kemp. Na nete sme našli Camping les Marmottes, kde noc v stane pre osobu stojí okolo 7€. Po rozložení stanu sme za krásneho počasia uvideli vrchol a vtedy začal ten pocit, „uff sme tu a nie je to zrovna kopček“ . Večne biely kopec bol ozaj vysoký, ale vďaka krásnemu počasiu sme si zhruba vytýčili výstupovú trasu. Zasa preskakujem, prečo sme vlastne zvolili stranu, kde sme tri dni nikoho nestretli ísť hore ? ( išli sme hore tzv. historickou trasou, je to trasa, ktorou bol vrchol prvýkrát zdolaný )


Takto to je zhruba mojím pohľadom, klasická trasa má „vďaka“ vysokému záujmu zberačov vrcholov ( ľudia, ktorí chodia na hory len na tie najvyššie a najznámejšie kopce z instagramu pomocou vodcov ( bože vďaka aspoň za to ) len aby postli foto z vrchu bez nejakého citu či vzťahu k horám ) no proste je tam veľa ľudí a z toho sú vyvodené nasledovné pravidlá.

IMG-20190128-WA0001

Stanovať sa smie len pri chaty Tete Rouse vo výške okolo 3100 m.n.m. A to je kameň úrazu. Pokiaľ zvolíte túto výstupovú trasu musíte rátať s tým, že na výstup touto cestou na vrchol dorazíte s aklimatizáciou, aby ste výškový rozdiel prekonali bez problémov z vášho stanu na Tete Rouse až na vrchol Mont Blancu.
Druhá možnosť je si rezervovať vo výške okolo 4000 m.n.m na chate Refuge de Gouter ubytovanie, ale je to trošku zložitejšie na komunikáciu a chata je pravidelne preplnená na dlho, dlhoo dopredu (alebo ísť na risk a skúsiť sa spýtať na mieste – a keď nie je voľné, ostáva vám ísť zasa dolu alebo na vrchol ).

IMG-20190128-WA0000

IMG-20190128-WA0004

Treťou možnosťou je prespať na chate Valot ( cca 4300 m.n.m ), ktorá slúži ako záchranná chata. Je to už dosť vysoko a ak nie ste adaptovaný pocítite výškovú chorobu. Okrem iného miestni vodcovia z toho nie sú príliš nadšení, ale zvyčajne pomlčia .

A v neposlednom rade Grand Culoar ( veľký kuloár ), miesto niečo ako žľab, cez ktorý sa prechádza tesne nad chatou Tete Rouse, lenže padajú v ňom kamene a tak sem-tam sa stane, že niekoho zabije buď kameň alebo pád spôsobený po trafení kameňom ( fakt nepreháňam – doletí helikoptéra všetci oči von, heli naloží a si aj dole, hm lenže vo vreci ).
Skrz všetko toto je trasa tzv. „normálkou“ stále najpopulárnejšia pre výstup.

IMG-20190208-WA0009

… výstup ( historickou trasou )
 1.deň.  My sme si preto zvolili výstup „historickou trasou“ ,ktorá je síce časovo a fyzicky náročnejšia, ale po jej zdolaní sme usúdili, že je aj krajšia, čo do výhľadov, tak do zážitkov.
Po zobudení sa v kempe sme vyrazili autom na okraj mesta/lesa, kde začínal chodník smerom na La Jonction ( 2589 m.n.m ). Auto sme síce nechali na parkovisku pri ceste, popravde s malou dušičkou. Napokon sme ho tam aj našli 🙂

IMG-20190208-WA0018 IMG-20190208-WA0015

Cestou na La Jonction sme prechádzali okolo chatky Chalet du Glacier des Bossons, kde sme sa zvítali s majiteľkou a posilnili rannou kávičkou. Chata, ktorá je tesne pod ľadovcom Bossons je ozaj v lete nádherná, plná kvetov a pani milá, pohostinná. Ozaj nádhera stáť pod takým masívom ľadu, ale zároveň si oko pozorovateľa všimne v ráze krajiny, ako rýchlo ľad ubúda vplyvom klimatických zmien.
Šliapeme ďalej z chaty smer La Jonction, najprv lesom, potom sa les pomaly mení na menšie a menšie stromy, až sa predierame chodníkom vedeným cez trávu, skaly a kosodrevinu… napokon skaly a sme na mieste, tu dnes prespíme prvú noc v „divočine“.


Máme pár hodín čas a tak si na ľadovci trénujeme „ľadovcovú záchranu“ pre prípad pádu do trhliny pri výstupe je život zachraňujúce ovládať metodiku. Tréning máme za sebou a rozkladáme stan, kde tu zrazu vybehne ( nie nepomýlil som sa ozaj vybehol hore za nami ) dáky pán so širokým úsmevom rovno k nám.

Zdravíme sa a zisťujeme že je to manžel majiteľky chaty z rannej kávičky.  Z ruksaku vyťahuje pre nás pivo, („oooo, fantastické !“ pomyslel si každý z nás ) spoločná foto ako dôkaz pre ženu, že to nevypil sám, musí byť 🙂 Turisti prichádzajú – odchádzajú a my zaliehame do našich spacákov.

IMG-20190208-WA0017

… strava
Zasa som zabudol ! Večera ! ( a strava celkovo )
Zobrali sme si so sebou na jedlo plno všakovakých tyčiniek, ale základom boli dehydrované jedlá v sáčku. Super vec pre cestovanie od púšte po prales. Na internete a v out-door predajniach zoženiete veľa značiek, treba len vyskúšať a ochutnať. Stavili sme na klasické jedlá ako ryža a kura, hovädzie a zemiaky, atď.

Dajú sa zohnať aj rôzne dezerty a kaše. ( na rovinu všetko sú to kaše a po troch dňoch chcete zabíjať pre kúsok suchého chleba ) Kaloricky jeden sáčok vykryje jedno bežné hlavné jedlo. Príprava je jednoduchá, zalejete horúcou vodou a počkáte pár minút, potom už len zjete zo sáčika a ten si prinesiete zodpovedne domov do koša ako všetky smeti !

Stravu si rozplánujte, aby vám nič hore nechýbalo alebo ste neniesli polovicu dolu.
O vodu sa nemusíte obávať, keďže aj cez leto je ľadu a snehu navôkol habadej, len treba vodu vždy prevariť alebo použivať filtračnú fľašu.

IMG-20190208-WA0014

2.deň. Prvú noc v stane máme za sebou, vďaka zimným spacákom v teple. Noc bola fajn až na pár lavín, ktoré vám svojím hukotom z tmavej noci na odvahe nepridajú. Ale to ráno všetko vynahradilo. Pod nohami údolie Chamonix, nad hlavou tyrkysové nebo okolo vás samé hory, východ slnka cez hrebeň a v pozadí Mont Blanc. Pomaly sa do tej krásy prebúdzame, balíme veci, chystáme vodu ( ako zisťujeme prevariť vodu zaberá dosť času ) a vyrážame na ľadovec Bossons.
Cez zimu je prechod touto časťou vďaka hrubej vrstve snehu relatívne bezpečnejší. Lenže my sme tu na konci leta v septembri, čo znamená asi toľko, že sme sa zrazu ocitli na inej planéte.

IMG-20190208-WA0013

Sme na seba naviazaní lanom na cca 15m, na nohách mačky a v ruke cepín. Postupujeme pomaly k chate Refuge des Grands Mulets ( 3051 m.n.m ), čo sa napokon nezdá také jednoduché, ako pri pohľade zospodu vyzeralo. Snažíme si nájsť prechod medzi trhlinou v ľadovci spôsobenou rozdelením o kamenné bralo, na ktorom stojí chata.

Napokon nachádzame jednu z možností, cesta vedie zmesou kameňa, ľadu a piesku. Silno popraskaný a rozlámany ľad sťažuje postup, ktorý je už aj tak vďaka širokým a hlbokým trhlinám pomalý a nebezpečný.

Sme na druhej strane a mierime rovno k chate, keď zrazu okolo mňa preletí po ľade mobil !
Kričím na posledného na lane ( Miša ) ale rýchlosť padajúceho mobilu po lade je neskutočná, v momente bol pod nami o 70 m a letel ďalej. Je jasné že sa preň nemôžme otočiť, zletel tak hlboko po svahu že za päť sekúnd zmizol skákajúc dolu. Čo už, za chyby sa na horách platí.

Prichádzame pod chatu Grands Mulets, po ferate sa dostávame k nej, kde si na chvíľku odpočinieme a užívame nádherné výhľady na okolie. Chata bola opustená, avšak otvorená. Využíva sa prevažne cez zimu pre skialpinizmus. Na chate sme na stole našli veľmi veľa vecí čo ľudia stratili na ľadovci ( alebo po sebe zanechali ) od pasov cez peniaze, nože, knihy a iné osobné veci.

Hádam tu raz niekto položí náš mobil. Na chate boli ubytovaní hostia, ale našli sme po nich len veci a ako sa neskôr ukázalo ani sme ich nestretli. Počasie je skutočne ako v rozprávke, slnko nám dodáva silu a my vyrážame opäť na ľadovec k hore Dôme du Gouter (4304 m.n.m). Táto hora nás delila od záchrannej chatky Valo, kde sme mali v pláne stráviť noc, avšak…

IMG-20190208-WA0010

… postupujeme ďalej a sily ubúdajú, hodiny pribúdajú, pomaly sa stmieva. Už by som mal písať domov sms, že sme okej, ale nie je čas, musíme nájsť miesto pre stan. Ehm, už ste hľadali niekedy miesto na stan na ľadovo-snehovej stene hory ? No na výber príliš nie je a malých rovných terás tiež nie. Musíme zostúpiť nižšie späť ku kamennému výbežku, na ktorom za tmy budujeme z kameňov asi hodinu rovinu. Staviame stan za úplnej tmy, konečne posielam domov smsku a my sa chystáme do spacákov.

IMG-20190208-WA0011

3.deň. Vstávame ! Nie ! Ešte je len noc a tak strašne fúka, že keby nemal stan zospodu laná,na ktorých ležíme, odfúkne nás asi až domov ! Nárazy vetra sú tak silné, že expedičný stan si svoje meno „expedičný“ ozaj zaslúži. Neviem,koľko je hodín snažím sa zaspať. V podstate sa celú noc snažíte zaspať, cítiť výšku aj únavu, telo má dosť, celú noc ho prosíte o odpočinok a trochu spánku.
Ráno je tu a ja som sa ho popravde nevedel dočkať, v noci vietor a opäť zopár lavín, pre zlepšenie morálky ich medzi sebou nespomíname. Výhľad a situácia rovnaká ako minulé ráno len sme o niečo vyššie. Užívame si výhľady a začíname variť vodu, pomaly sa zahrievať a baliť.

IMG-20190208-WA0004

Kým navaríte vodu pre troch chlapov, tak vám ten proces pripadá nekonečný. Dve hodiny v čudu (minimálne) a my konečne lezieme opäť hore. Cestu sa snažíme zdolávať traverzami, ale Maťo má evidentne dostatok energie a tak postupujeme vcelku rýchlo. Hľadáme cestu, čo nie je ľahké pre neprechodný terén, v určitých pasážach sa istíme pomocou ľadovcovej skrutky.
Určité úseky stoja za zváženie nášho zdravého rozumu a skúseností.
…. takže – stojím na ľadovci, respektíve mám zaseknuté mačky v ľade, nohy sa mi trasú, je mi teplo, ale zároveň cítim ten chlad z ľadovej steny. Čakám na zaistenie hore, uviazaný na lane, vietor fučí, ľad padá do tváre, Mišo vedľa mňa klasicky nadáva. Matej mi má spustiť späť dolu cepín, keď zrazu cepín preletí okolo ….… a sme v pi…esku ! ….. zázrak ! Cepín sa zasekol sám asi 15m pod nami. Bez neho by bolo po výstupe, v podstate si neviem predstaviť, ako by som bez neho pokračoval po ľade.

Spustil som sa opatrne pre cepín a my sme liezli ďalej. Po prekonaní sme sa dostali „na rovinu“ , kde sme si mysleli, že si odpočinieme, avšak nadmorská výška bez ako takej aklimatizácie sa na nás už značne začala podpisovať krok za krokom.
Nohy sú už nesmierne ťažké, každých 50 krokov niekto zareve „pauza !“.



Konečne poobede obchádzame vrchol hory Dome du Gouter a vidíme chatu Valot. Na chatu sa však dostávame asi po hodine chôdze. Každých 100 m padáme na zem a odpočívame minimálne minútu.
Prichádzame na chatu, dnes to isto vrchol nebude, skladáme sa. V chate sa balíme do odložených zimných dek.
Teplo prichádza pomaly, ale predsa, únava je neskutočná, skúšame dačo zjesť. Všetko trvá večnosť, od vašich pohybov cez jednoduché úkony až po varenie vody. Konečne zaspávame.

IMG-20190208-WA0019

4.deň. V noci prišli na chatu dvaja taliani z talianskej strany, (rukami nohami sme pochopili). Ich príchod v mačkách do plechovej chaty počuli asi aj dole v údolí.

Spánok asi ani nebudem rozoberať, boli by to samé vulgarizmy. Ráno vstávame, klasika, varíme vodu, ale niečo nové pribudlo…. sme tak strašne unavení, že odkedy som sa vrátil domov smejem sa z bežnej únavy.

Bol to taký pocit, ktorý asi málokto zažije a nedá sa to prirovnať ani k niekoľkým prehýreným nociam za sebou. V skratke – bolí vás hlava, smäd, hlad, ale totálne vám nechutí, žiadna energia, mozog netuší, čo po ňom pokynom „zdvihni sa“ chcete ( v podstate ste úplný blbec ), nohy sa len nad tým pousmejú, „ chlapče a ty čo by si rád, zdvihol sa ?! Neblázni !

 

Snažíme si zdvihnúť morálku informáciou, že nám k vrcholu ostáva už len cca 500 výškových metrov. Konečne sme sa pozbierali, medzitým prišlo na chatu zopár skupiniek mieriacich na vrchol. Niektoré nepotrebné vecí ( zbytočná záťaž ), ktoré nám netreba, sme nechali v dobrom domnení na chate a vyrazili na vrchol.
Po pár krokoch nás entuziazmus opustil a mihom oka sme boli tam kde včera – čo krok, to premáhanie sa. Každých 50-70 krokov niekto zreval „pauza …. píp“.

Počasie však bolo krásne a my sme vedeli že hore to stíhame len tak tak. Po ceste nahor sme sa míňali s rôznymi skupinkami smerujúc dolu a ja som len rozmýšľal, čo sa im asi teraz honí hlavou, keď už to dokázali, aké majú asi pocity. Musel som neustále zamestnávať myseľ, aby som ignoroval únavu.

Trasa smerom hore ide v podstate po hrebeni hore, čiže pri vyhýbaní si s protiidúcimi skupinkami to bolo trochu riskantné, ale pri obozretnosti sa to dá zvládnuť. Už vidíme vrchol radosť v nás graduje, posledných pár krokov a sme tu ! Radujeme sa, tlapkáme po pleci, fotíme, točíme…. klasika z vrcholu 🙂

IMG-20190208-WA0016

Užívame si vrchol a ja si sadám k Maťovi po trochu čaju. Pýtam si termosku, ale on len usmejúc sa ukazuje smerom dolu z kopca „ nemám, šmykla sa mi, už je fuč“.
Zakrátko vidíme k nám prichádzať veľkú oblačnosť, tak sa rozhodujeme vrátiť sa dolu na chatku Valot. Na chatke sme sa pobalili, nachystali trošku vody, niečo zjedli a vydali sa dolu.
Počasie sa rapídne zmenilo a my kráčame dolu za hustej hmly a sneženia. Cesta dolu klasickou „normálkou“ je vychodená až až, takže hádam sa nestratíme. O hodinu a pol stojíme pri chate Refuge du Gouter 3835m.n.m. Je to moderná chata za 6,5 mil €, ktorá stojí na okraji horského masívu.
Na chatu sme prišli okolo 17. hod. zložili sa a pri čaji, ktorý sa tu podáva vo väčších miskách, sme sa rozhodovali čo ďalej. Jedlo sa už nedalo objednať, nakoľko kuchyňa sa chystala na večeru o pol siedmej. To bolo ešte veľa času tak po nejakých maškrtách sme sa napokon rozhodli vydať smerom dolu k chate Tete Rousse 3167 m.n.m.

MONT BLANC

Cesta dolu ide strmšie po zaistenej ceste feratou, avšak pri snežení, daždi a teplote okolo nuly sa šmýka všetko. Tu Vám určite odporúčam sa pomocou sedáku pripnúť k oceľovým lanám. Po zostupe feratou pred nami kúsok od chaty ostal už len obávaný Grand Couloir – veľký kuloár. Chvíľku sme počúvali či nie je hore nad nami pohyb kameňou a napokon po jednom prebehli na druhú stranu.
Po príchode dúfajúc, že bude na chate zopár voľných postelí zisťujeme opak. Chata je úplne vypredaná a tak si objednávame aspoň večeru. Nevedeli sme síce, čo to je to „tradičné francúzske“ ako nám čašník prezentoval, ale vzhľadom k obrovskému hladu a žiadnym zásobám sme šli do toho. Usadili sme sa a čakali. Tamtadadá – zemiaky so šľahačkou, šunkou, hríbmi vo veľmi veľkej mise, k tomu francúzska horčica a pivo. Prvý tanier každému len tak zmizol, druhy už pomalšie a tretí sme len pojedali.

IMG-20190208-WA0001

Tak plné brucho som nemal asi ešte nikdy, vychádzame von hľadať miesto na stan. Pri tejto jedinej chate,ako som už hore spomínal je dovolené stanovať ( na klasickej ceste hore ). Stanov tu je neúrekom, a tak nachádzame len tak tak voľné miesto. Rozloženie za tmy je už štandard a konečne zaliezame do spacákov. Noc vyzerá,že bude kľudná.


5.deň. Ráno vstávame do tmy, ale nič nie je ako to spočiatku vyzerá, Maťo pobúchal po stene stanu a zrazu svetlo. Vyjdeme von a okolo nás biela krajina. V noci napadlo vyše 10cm snehu, krajina sa pred nami z noci do rána zmenila z jesene na zimu.
Balíme veci a ponáhľame sa dolu k zastávke vlaku 2327mnm. Vláčik Tramway du Mont Blanc je v Chamonix pomaly národnou pamiatkou a je vyobrazený od magnetiek cez hrnčeky až po tričká.
Síce sa rýchlosťou nemôže rovnať japonským vlakom, ide takmer krokom ( najmä cestou hore ) ale výhľad je úžasný, okolo lúky, údolia a vysoké štíty.

IMG-20190208-WA0005

Na druhej zastávke smerom dolu presadáme do lanovky a mierime dolu do Chamonix.
Tam pomocou googlemaps nachádzame miestne potraviny, kde sa z nás stávajú nákupné maniačky, oči by jedli všetko, ale treba zvážiť veľkosť žalúdka. Bagety, syr, miestna šunka, limča, ovocie, to bola naša voľba. Sedíme za kostolom v parku, kde sme si spravili piknik, užívame si ten pocit PO, spomíname na zážitky a smejeme sa nad situáciami z pomotanej hlavy.

IMG-20190208-WA0003

Vraciame sa do kempu, kde po najlepšej sprche života si ideme obzrieť mesto a nakúpiť suveníry. Mesto Chamonix je svojou alpskou architektúrou úžasné, reštaurácie ponúkajú rôzne špeciality, a my sme sa rozhodli pre „fondue“, chlebová bageta namáčaná do horúceho syra pred vami s varenými zemiakmi, zeleninou a šunkou.

IMG-20190208-WA0007

Suveníry sú na každom kroku, od tradičnej kuchyne cez magnetky, po čokoládu vyrobenú priamo v údolí. Po nákupoch vyrážame spať domov a v spätnom zrkadle zanechávame odraz hory, ktorá nám vzala nielen dych ale aj srdce, pretože sme si to tu zamilovali.

Autor článku: Lukáš Kujan, Foto (mobil)

 

Pridaj komentár